Poviedka – diela

Tu si môžte prečítať aj samotné diela.

Navigácia

Príma A

Sekunda večnosti

(z denníka nesmrteľného jasnovidca vybrala a preložila Lucia Chladná)

Píše sa rok 15.

Na svoje narodeniny som od svojej krstnej víly dostal tento denník, ktorý čas nezničí s prosbou, aby som doň zaznamenal všetky udalosti svojho dlhého života. Som nesmrteľný a zanechávam odkaz pre tých, čo sa budú chcieť dozvedieť, niečo o tom, ako sa žilo kedysi. Už odmalička počúvam príbehy a proroctvá od svojho otca jasnovidca. Stále rozpráva o druhom svete, kde žijú bytosti zvané ľudia, a neexistuje tam žiadna mágia. Tento svet spoznáme vo večnosti, ktorá nastane, keď mravec, čo chodí okolo Zeme dosiahne svoj cieľ. Všetci ho považujú za vyšinutého blázna, ale ja nie. Ja mu verím.

Píše sa rok 1020.

Môjho otca pred pár mesiacmi vyhnali. Nikoho už nebavilo počúvať jeho táraniny. Celé týždne som preplakal. V noci som spravil dôležité rozhodnutie: Nezostanem už na tomto svete, kde nikoho nemám a nič ma tu nedrží. Pôjdem, nájdem ten druhý svet a všetkým dokážem, že môj otec nebol blázon. Ešte v tú noc som sa pobalil a vyrazil na cestu.

Píše sa rok 1452.

Už 400 rokov som na cestách a druhý svet nemôžem nájsť. Podľa toho, čo som počul z rozhovorov, ma všetci považujú za rovnakého blázna, ako bol môj otec. Hodil som sa na zem a vystrel sa. V tú noc sa mi snívalo o druhom svete a chvíli slávy, ktorá nastane, keď ho objavím.

Ráno som sa prebral s treštiacou bolesťou hlavy. Poobzeral som sa okolo seba. Kde som sa to ocitol? Postavil som sa na nohy. Toto miesto som nespoznával. Okolo mňa boli nahusto postavené domy. Nejaké čudné bytosti bez krídel a bez žiary kúzel sa prechádzali po ulici. Medzi nimi som zazrel aj nejaké v brnení. Čo sa tu chystá vojna? Nie, tí v brnení len dávali pozor na tých ostatných. Odrazu jeden…hmm asi rytier (rozprával mi o nich otec) zdrapil malého otrhaného chuligána a vliekol ho preč. Chcel som naňho zakričať, no hlas ma zradil.

Vošiel som do bočnej uličky. Sedel tam jeden zaprášený… počkať, bol mi nejaký povedomý. Keď som sa naňho zahľadel svojím vnútorným zrakom, uvidel som okolo neho zlatistú žiaru, presne takú, akú mal môj otec. Viac mi nebolo treba. ,,Otec!“ s výkrikom som sa k nemu rozbehol. ,,Kde si bol celý ten čas? Čo si robil? Čo sa to vlastne deje?“ ,,Pokoj Nabbi,“ tíšil ma otec. ,,Všetko ti vysvetlím.“ Pritiahol si ma k sebe, ako to robil, keď som bol malý a začal rozprávať:

,,Naše svety oddeľuje vrstva viery a predstavivosti. Ty si si predstavil tento svet, a tak si sa v ňom ocitol. Bohužiaľ, naspäť to tak nefunguje. Do nášho sveta sa budeš môcť vrátiť až vo večnosti. A aby si sa tu zatiaľ nestratil, poviem ti, ako to tu funguje.“ Takto mi ďalej rozprával celé hodiny, až som sa spýtal: ,,Ale otec načo mi to všetko je, keď budeš so mnou?“ On mi odvetil: ,, Nemôžem s tebou zostať a ty to dobre vieš.“ Naozaj som to chápal. Musím to zvládnuť sám. Keď som vstal, otec ešte dodal: ,, Ešte sa stretneme – vo večnosti.“ Obzrel som sa, no on už bol preč.

Píše sa rok 1840.

Počas svojho putovania som v mojom svete videl každú piaď, išiel som na zázračné miesta, o ktorých ľudia nemajú predstavu a videl som obludy, pri ktorých menách vstávajú vlasy dupkom. Spoznal som nové bytosti, ktoré nie sú ani vo fantasy filmoch, ale tento svet je iný.

Ľudský svet je rozvinutejší, ľudia sú bystrejší, sídla krajšie. Lenže sa nedokážu dohodnúť. Stále majú nejaké spory. Tých čo nazývajú kráľmi to už určite nebaví. Chcú mať všetku moc pre seba, lenže tí ostatní sa im nechcú podrobiť. Stále vypukajú povstania. Každú noc sa modlím, aby už bolo po všetkom, a nie som sám.

Píše sa rok 1914.

Dnes vypukla najhoršia hrôza zo všetkých – 1. svetová vojna. Všetky noviny sa išli zblázniť. Ľudia hromadne kupovali potraviny, toaletné potreby, vodu. Zamykali sa v pivniciach. Ja nie – som nesmrteľný, prežijem za každých okolností. No aj tak sa bojím.

Píše sa rok 1918.

Po skončení 1. svetovej vojny sa ľudia radujú, že už je po všetkom, lenže ja ako jasnovidec sa k oslavám a žiaľu nechcem pridať, pretože v blízkej budúcnosti tieto hrôzy opäť nastanú. Avšak za nimi bliká svetielko nádeje na lepší život.

Píše sa rok 2017.

Konečne je po všetkom – ľudia sa umúdrili, zavládol mier a všetci sú spokojní. Teším sa z toho, že môžem cestovať po svete bez toho, aby ma niekto zatkol. Hneď zajtra vyrazím na cestu okolo sveta. A všetko si zaznačím do svojho osobného notebooku.

Píše sa rok 3001.

Zo svojej cesty som sa konečne vrátil. Mám dopodrobna preskúmaný každučký kútik sveta – akoby aj nie, veď som bol na cestách 84 rokov. Myslím, že čoskoro vydám knihu, ktorá sa bude volať Nádhery Zeme. Budú v nej opísané všetky moje zážitky. Dúfam, že bude mať veľký úspech.

Píše sa rok 3840.

Ľudia už ani zďaleka nie sú tým, čím boli. Majú stroje a techniku, ktorá sa už blíži k mágii, ktorú som poznal. Nesmierne mi však chýba môj svet. Každý deň spomínam na jeho zelené lúky, krištáľovo čisté jazerá, modrú oblohu, na svojich priateľov a na vôňu môjho domčeka v strome. Och, kiežby tá večnosť už bola tu!

Píše sa rok 10 097.

Strašne mi chýba mágia. Ten pocit, keď si môžete niečo vykúzliť z ničoho, je neopísateľný. Len vtedy skutočne cítim, že žijem. Na tomto svete som sa mágiu ešte robiť neodvážil – bál som sa pohonov na čarodejnice a strachu z toho, že ma niekto uvidí. No možno v dnešných časoch…

Zaťal som päsť a predstavil si mihotavý plamienok na svojej ruke. Cítil som energiu, ktorá sa vo mne hýbala, no na kúzlo to nestačilo. Skúsil som to druhý raz, no stále nič. Na tretí pokus som mágiu nevyhľadával, nechal som ju, nech si ma nájde sama. Podarilo sa! Vyčerpane som klesol na posteľ a prespal celý týždeň.

Píše sa rok 254 320.

Po tom katastrofálnom pokuse spred 100 000 rokov som už viac mágiu nerobil, no veril som, že vo večnosti sa mi to podarí. Podarilo sa mi vynájsť teleport na princípe alchýmie a telepatie. Ľudia ma oslavujú ako hrdinu. Už sa teším, ako to porozprávam otcovi.

Píše sa rok 423345.

Dnes som si po viac ako 400 000 rokoch opäť prečítal celý denník a neveril vlastným očiam. Naozaj to ešte dakedy tak bolo? Dnes už hádam okrem nesmrteľnosti neexistuje žiadny vynález, ktorý by ľudia nepoznali. Napríklad:

  • Topánky, čo menia podobu podľa myšlienok
  • Robot, ktorý je natoľko inteligentný, že sa dokáže správať ako človek
  • Samopísacie pero, čo nerobí žiadne gramatické chyby
  • A nespočetne veľa ďalších

(pozn. prekl.: Naozaj by som chcela žiť v roku 423 345. Viete ako super sa museli písať diktáty?)

 

Píše sa 12.6.500 000, 00:06

V noci som sa zobudil na silné otrasy a ja som sa vzrušený zdvihol z postele. Je to tu! Chvíľa, na ktorú som čakal 500 tisíc rokov. Dnes sa svety spoja!

Vyšiel som na balkón.

Pred sebou som videl panorámu mesta. Vtom som si všimol, že všetci sa pozerajú nie pred seba, ale nahor. Zdvihol som hlavu. Nad sebou som uvidel obrovského zlatožltého mravca, ktorý sa pomaly rozplýval. Splnil svoju úlohu. Na krátky okamih som zbadal svoj domov a potom začali obidva svety splývať, až boli na nerozoznanie.

Uplynula prvá sekunda večnosti.

Tento denník som dopísal dňa 15.6.500 000 o 16:51:28.

( pozn. prekl.: Tento rukopis som našla dňa 14.8.600 521 a zverejňujem ho pre zaujímavé historické fakty – ľudia už v roku 2017 poznali internet a počítače? – na stránke www.oherra.com. Bohužiaľ, niektoré časti chýbajú.)

naspäť ↑

Sekunda

Sekunda Večnosti

Stalo sa Vám už niekedy, že nejaký moment trval večnosť? Zažili ste už niekedy ten pocit, ako keby sa jediná sekunda skladala zo storočí a tisícročí? Bol ten moment šťastný? Desivý? Smutný? Ale najdôležitejšie – čo ho spôsobilo?

Ja áno. Prečo? Pretože tam, kde bývam, je takáto chvíľa…rozšírená. Nie kvôli obľúbenosti. Kvôli príšere. Je to monštrum. Naozaj zlé. Býva v mojom meste, ktoré nepoznáte. Som si tým istá. Nikto okrem mňa a toho monštra ho nepozná. Kvôli tomu monštru. Kedysi – tak v sedemnástom storočí – sme boli významné mestečko vo Veľkej Británii. Potom prišlo monštrum a všetko zničilo. Som jediná dnešná obyvateľka. Mestečko je teraz na vrchu obrovského kopca v Anglicku. Nie je to zvláštne? Vždy sa zdá, že svet okolo nás stúpa a my klesáme. Tu je to naopak. Ako je možné, že kedysi sme boli významné mesto a dnes sme iba vrchol kopca s jednou obyvateľkou… s jednou viac ako 300-ročnou obyvateľkou? Všetko Vám to vysvetlím. Pred Útokom som bola šťastné dievča. Mala som staršieho brata a rodičov, ktorí nás oboch milovali. Otec bol majiteľom úspešného obchodu a mama miestna krajčírka. S bratom sme vychádzali fantasticky a mala som veľa priateľov. Zdalo sa, že život je na mňa pridobrý. A to bola pravda. Kráčala som ním ako kráľovná, užívala som si každý svoj krok, každú kratučkú sekundu. Až do 31. Októbra 1715. Stalo sa to presne v chvíľu, keď kostolné hodiny odbili dvanásť hodín. Zrazu všetko stíchlo. Ľudia, zvieratá, celý svet. Okrem kostolných hodín. Tie bezcitne odbíjali dvanástu hodinu. Ten zvuk bol strašný. Ešte nikdy som nepočula nič tak hlasné, tak príšerné. Potom to prišlo. Obrovská…temnota. Príšera bez tváre, bez tela, bez srdca. Obrovská čierna masa nešťastia a smrti. Prehnala sa mestom ako hurikán. Zničila domy, stánky na tržnici, zabila všetko, cez čo prešla. Ako jediná som prežila. Ako jediná som sa jej vyhla. Sama neviem, ako. Ale prežila som. To ale neznamená, že bez povšimnutia. Takže, o tomto stvorení som niečo vedela. Aj zvyšok mesta. Poznali sme ho z legendy. Hovorí sa, že povstane len raz. Zničí všetko, a to, čo bolo kedysi živé, zomrie smrťou horšou ako Vaše najhoršie možné predstavy. Toto stvorenie sa cez Vás preženie a vyžerie všetko. Tým nemyslím orgány, krv ani kosti, myslím tým všetko, čo Vás robí špeciálnym – Vaše spomienky, Vašu dušu, Vás. Ale Vaša smrť nie je večné vyhasnutie, Vaše posledné žmurknutie nie je prenasledované večnou tmou pred očami. Navždy vnímate ten moment. Takže všetci, ktorí umreli, sú teraz iba telo bez duše, ktoré navždy počuje odbíjanie kostolných hodín, ktoré navždy vidí monštrum, ktoré navždy cíti tú bolesť. Navždy sa strácate, ale nikdy sa nestratíte. Monštrum nemá meno, ale jeho útok áno. Volá sa Sekunda Večnosti. Ja som teda prežila, ale, ako som už vravela, nie bez povšimnutia. Časť útoku ma zasiahla. Vytrhla zo mňa spomienky, všetko, čo som zažila pred útokom. Nie fakty, ktoré som vedela, iba tie šťastné momenty môjho života. Ako si teda pamätám na svoju rodinu? Našla som obrázky, na ktorých som s nimi bola. Rozbité, pohádzané všade po okolí, ale stále to boli oni. Pár spomienok sa mi vrátilo, ale nie všetky. Tým som si istá. Našla som aj pár kresieb od mojej najlepšej priateľky. Na jej meno si nepamätám, a nikdy si nespomeniem. Nepamätám si jej výzor ani jej hlas, iba ju. Viem, že úžasne kreslila. A viem, že som ju mala veľmi rada… kým bola. Jej hlas si už v hlave nikdy nevybavím. A to kvôli druhému postihnutiu útoku – ako všetci ostatní, aj ja počujem kostolné hodiny. Nedokážem spať, niekedy sa nedokážem sústrediť. Bolí to. Mučí ma to rovnako ako to mučí všetkých ostatných. A nakoniec: cítim to. Vytrhnutie časti mňa z môjho tela. A prečo mám viac ako tristo rokov? Časť zo mňa je mŕtva. Nie som mŕtva ako zvyšok, som…polomŕtva. A moja zavraždená časť nemôže zomrieť dvakrát. Budem teda takto položiť naveky. Ak sa nevráti príšera a nevytrhne zo mňa to, čo zostalo. To sa ale nestane. Viem to. Povstane len raz, a už povstala. Nemôžem ísť k dnešným ľuďom. Nemôžem od ostatných žiadať pomoc. Po prvé by to bolo nefér voči ostatným obetiam. Po druhé by som to proste nedokázala. Ani neviem, či som stále človek. Som položivé trinásťročné dievča v tristoročnom tele. Neviem nič o dnešnom svete. Vyzerajú ľudia stále rovnako? Zmenili sa veľa alebo zmeny ani nevidieť? Žijeme stále v Modernej Dobe? Ešte stále počítame dni podľa týždňov a mesiacov a rokov? Poznajú ľudia stále legendu o príšere a o Sekunde Večnosti? Neviem. Viem iba to, že príšera zasiahla iba naše mesto. Za hranice sa nedostala. V našom meste bola vytvorená, a v našom meste aj vyhasla. Tvorila sa tajne a dlho, ale skutočne žila iba pár minút. Stále je ale obyvateľom tohto mesta, spolu so mnou. A vždy bude. Rovnako ako trosky, ako mŕtvoly, ako smrť, ktorú priniesla. Tieto veci nikdy neodídu, a to znamená, že nikdy neodíde ani ona. Ani ja. Už nie som to šťastné dievča, ktoré viedlo vlastný život plný príležitostí, a ktoré malo sny. Som len polomŕtva obeť jedinej sekundy, ktorá má večnú moc.

Viem už len jednu vec – ako bola príšera vytvorená? Bola vytvorená zo zlých skutkov ľudí. Akurát v našom meste, neviem prečo. Je možné, že sa pomaly tvorí aj na iných miestach. Možno formou obrovskej temnoty ako u nás, možno ju dnes zobrazujú ľudia, ktorí konajú zlé skutky, o tomto už nič neviem. Viem iba to, že odkedy mesto vzniklo, spájali sa hriechy ľudí. Všetky sekundy bolesti a nešťastia spáchaných obyvateľmi sa pospájali do jednej sekundy. Do nekonečnej sekundy – do Sekundy Večnosti.

naspäť ↑

Tercia

Daj mi zápalku a ja zapálim svet

DOM HOREL, NO NEBOLA TO JEHO VINA.

Preto len ďalej bez zbytočného zapálenia pre vec jedol raňajky z misky plnej lží. Susedia už zavolali hasičov. Z okna mal skvelý výhľad na ich vytrvalú snahu pochovať letné plamene bažiace po umierajúcich spomienkach mŕtvych ľudí. Jeho ľahostajnosť voči situácií bola obdivuhodná. Až do momentu, kedy sa začala transformovať na zlosť a hnev. To však nechcel. Vyjadrovanie emócií – to nebol on.

Pre okolitú komunitu bol mužom s tisícimi tvárami, no ani jediným úsmevom, samotárom, tak trochu prezývaným hlupákom. Javy sveta delil na tie, ktoré sa mu nepáčili a tie, ktoré mu boli ukradnuté.

 

TEN DOM AJ TAK NEMAL NIKDY RÁD.

Tak ako on, aj dom bol osamelý. Nikoho nemal, nikoho nechcel. Všetkých odpudzoval.

Múdri ľudia zvyknú vravieť, že najviac nenávidíme vždy to, čo je nám najpodobnejšie – veci, ľudí, zvieratá. Možno nás naozaj netvoria veci, ktoré máme radi, ale naopak veci, ktoré sa nám protivia zo všetkého najviac. Studené chodidlá, rozsypané pukance po kine. Vôňa rýb a vlasy v tvári. Presladené romantické komédie v telke na Valentína. Trúbiace autá, kyslé mlieko a nefungujúce zápalky.

Oheň.

Zo všetkého najviac nenávidel oheň. A číslo 105.

 

V DOME ČÍSLO 105 ŽIL ZATRPKNUTÝ MUŽ.

Už niekoľko rokov ho pozoroval so znechutením hlboko zakoreneným v točitých mozgových závitoch oboch jeho hemisfér. Ničím iným sa nezaťažoval, iba hlbokým odporom voči mužovi z domu číslo 105, ktorý mal psa, ktorý nešteká a ktorý nechodil do krčiem, kde ho všetci poznajú z historiek.

Veľmi dobre poznal ten pocit, prvý pohľad plný nesympatií, ktorý ani najvytrvalejšia snaha nedokázala premeniť. On nemal ani len tú snahu, pocitu sa naplno oddal. Tisíce dní mu pripadali ako tisícky rokov, riadil sa jedinou emóciou, ktorá mu prišla tá najviac nesprávna na svete.

O mužovi z domu číslo 105 vedel jednu dôležitú informáciu.

Zo všetkého najviac nenávidel oheň. (A číslo 105.)

 

OHEŇ VIDEL VŠADE.

Jedno ráno, keď sa pozrel do zrkadla, videl v očiach plápolať milióny malých plamienkov. Pohasínali a rástli, žili vlastných životom.

Uprene sa hypnotizoval, sledoval ich. Nenávidel ich. Chcel sa ich zbaviť. Bolo mu do plaču. Plamene silneli. Čím viac ich nechcel, tým boli silnejšie. Cítil sa zúfalo. Zožierali ho, dali mu masku, ktorú nešlo strhnúť, len zahasiť.

Cítil sa tak beznádejne, priamo v zrkadle videl ako mu z uší vyteká nádej. Nič nemôže vytiecť, bez toho aby bolo niečím nahradené. Zostalo viac miesta pre zúfalstvo.

Z očí mu vytiekla slza, no na umývadlo dopadol popol.

 

DETI OD OHŇA UTEKAJÚ, DOSPELÍ HO HASIA.

Neúspešne. V každom je oheň, páli a ničí. Vie to. Po ohni zostáva iba jedna vec.

Fráza z prachu si, v prach sa obrátiš je zlá. Obraciame sa v popol.

Lenže to mu dnes už nikto nepovie. Vravia mu iné, že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Lenže občas nevieme, kto je náš pán. Občas ani nevieme, že pána máme.

Moc je iba ilúzia. Ako uhasený oheň.

Oheň uhasiť nejde.

 

VYNÁLEZOM SKAZY JE ZÁPALKA.

Občas spravíme niečo, čo už nejde vziať späť. Niečo, čo nás prenasleduje celý život. Ticho v nás zomiera ešte dlho po našej smrti.

Eva odtrhla jablko. Adam zapálil zápalky.

Neznášame pykanie za cudzie chyby. Naše osudové.

V ňom tiež zomierala cudzia osudová chyba. Chyba niekoho, kto dostal zápalku a zmenil svet. Takže tvoja otázka teraz znie, oplatí sa zapáliť svet, keď rizikom je požiar?

Oplatí sa zahodiť zápalky, keď môžeš vidieť ohňostroj?

 

V DOME ČÍSLO 105 ŽIL ON.

A neznášal sa napriek tomu, že bol nevybuchnutým ohňostrojom.

Lenže už ho to unavovalo.

Chcel mať psa, ktorý šteká, chcel chodiť do krčiem, kde poznajú jeho meno. Chcel mať rád oheň aj číslo 105. Chcel sa tešiť, keď si vidí v očiach oheň a chcel plakať slzy.

V ten deň, v ten istý deň, kedy zhorel dom, ktorý nemal nikdy rád, si umyl ruky od popola a z domu vyšiel za štekotu jeho psa.

 

DALI MU ZÁPALKU A ON ZAPÁLIL SVET.

No až keď zistil, že zapáliť ho môže dvomi spôsobmi, až vtedy plakal slzy.

A to je vždy lepšie ako popol.

naspäť ↑

Kvarta

Daj mi zápalku a zapálim svet

Nebol tam. Ešte raz očami preletela celú izbu. Zhorel. Pod vtáčou klietkou sa nachádzala tlejúca kôpka popolu. Nedokázala to pochopiť. Zaštípali ju oči. Pohľad sa jej rozostrel.

o štyri minúty neskôr

Zaspala.

o štyri dni neskôr

Zobudila sa. Biela jasne kontrastovala so spomienkou na horiaceho vtáka a čierny popol.

 

o štyri roky neskôr

Vznášal sa nad ňou biely strop. Uprostred sa zjavil ohnivý vták. Pôvabne lietal z jednej strany izby na druhú, robil slučky a prudké otočky. Vyzeral byť plný života a sily. Videla, že chradne. Pomaly mu vypadávali perá. Každé jedno ľahučko padalo, ale žiadne nedopadlo. Vo vzduchu divo vzbĺkli. Na tvári sa jej usádzal popol, ktorý z nich zostal. Vták už nevládal lietať. Dosadol na čelo postele. Naklonil sa a ona mu videla priamo do očí. Bol smutný. Vedela, že jeho slzy liečia.

Zjavenie vtáka s ňou ešte nikdy nezostalo tak dlho. Sedel na posteli celú noc, jeho perá sa pomaly menili na popol a rušili jej spánok. Nevedela, či to nie je iba sen. Niekde vnútri však tušila, že nie je, že vták má dôvod na to, aby s ňou zostal. Čím viac sa toto zjavenie predlžovalo, tým viac začala nadobúdať pocit, že bude plakať. Ešte nikdy to nespravil.

Keď vták vyronil slzu, zachytila ju kútikom svojho ľavého oka. Zažmurkala, nech pokryje celé oko. Vták vzlietol vysoko k bielemu stropu. Potom sa spustil dolu, ľahučko, ako jeho ohnivé perá. Zostala z neho iba kôpka popolu. Situácia jej bola povedomá. Tlejúca kôpka popolu ostro kontrastovala s bielou izbou.

Keď sa zobudila, popol bol stále na zemi. Stále ho videla iba pravým okom.

Večer čakala vtáka. Neprišiel.

Nezaspala. V noci čakala vtáka. Neprišiel.

Nadránom zaspala.

Snívalo sa jej o dome. Horel. Takmer v ňom zhorelo dievča. Zachránili ho. Oslepla na ľavé oko.

Bol to dom, v ktorom zhorel vták. Sivý a nenápadný. Rád kradol zápalky, ktoré rozlamoval na polovice. Kradol ich dievčatku so zápalkami. Bývalo s ním v dome.

Ten vták. To dievča.

Zapamätalo si ho. Už si nikdy nespomenie.

 

o štyristo rokov neskôr

Vták vstal z popola. Bol plný života. Ale chradol. Žiadne srdce preňho nehorelo.

Vták zhorel.

Aby skončil tento nezmyselný kolobeh – tlejúci popol zapálil svet.

naspäť ↑

Kvinta

SEKUNDA VEČNOSTI

Biele steny, jej oči, známy chlad, detský smiech, výdychy noci. Tu máte vaše lieky. Vystrčte jazyk. Som tu už nekonečne dlho. Sestrička mi povedala nech si píšem denník alebo čo. Že vraj to pomôže. Nerozumiem tomu ako mi pomôže pár bielych strán uložených v starej ošúchanej knihe. Povedala nech do nej dávam čo ma napadne. A nech si spíšem všetky moje starosti a moju minulosť. Potrebujem v tom systém. Ako si mám písať všetko čo mi napadne. To nedáva zmysel! Musí to mať štruktúru… asi bude celkom rozumné ak budem rozprávať od začiatku i keď je to dosť nepresný pojem. Od toho čo si pamätám, čo je pre mňa dôležité. Alebo najprv sa zorientujem v súčasnosti. Ako si už iste pochopil milý denníček i keď neverím na tvoj dôvtip, ten čo do teba vkladá veľkú dôveru a požaduje od teba mlčanlivosť sa nachádza v prepychovom dome. To si nečakal čo? Myslel si si že poviem psychiatria. Ale nie tam ma nedostanú. Nikdy a nikto. Síce toto slovo sa tu objavilo už nespočetne veľa krát. Dokonca tak veľa krát až ma to rozrušuje stále sem chodia nejaký neznámi ľudia, dotýkajú sa mojich vecí a chodia po mojich parketách! Stále sa ma pýtajú na môj stav, pričom sa cítim úplne fantasticky. Aj moja žena to potvrdí milý denníček. Tam sa hrá na veľkej zelenej záhrade s našou krásnou dcérkou. Obe sú také pôvabné.

 

„Pane, je čas na lieky zapite ich vodou prosím.“

 

Kam zmizla moja dcérka? Tá zmija ju niekam odniesla. Odporní cudzí ľudia, čo mi chodia do domu berú mi môj život a na oplátku mi dávajú lieky všetkých farieb a tvarov. Konečne odišla keď som jej vystrčil jazyk. Asi mi neverí že tú jej medicínu prehĺtam. Stále počujem ako sa o mne ľudia vo vedľajšej miestnosti rozprávajú. Nie je to nič pekné. Hovoria o mne akoby som ich ani nevnímal. Jedna z konverzácií vyzerala asi takto: „Pán doktor čo s ním mám robiť? Neprehovoril už týždne od tej tragickej udalosti.“, „Na takúto situáciu treba celý tým odborníkov , pravidelné sedenia a predpísané lieky.“ Moja matka sa o mňa stará ako o malé dieťa. Pýtajú sa ma prečo sa s nikým nerozprávam. Ale načo? Všetci sú mi cudzí, nemusia vedieť o mojich pocitoch, nemajú na to najmenšie právo. To smie vedieť iba ona. Sedíme tu vedľa seba a držíme sa za ruky. Nepoznám krajší pocit ako mať ju na očiach a cítiť teplo ktoré sála z jej tela. Všetko si povieme pohľadom. Potom však už musí ísť, dcérka plače vedľa v miestnosti. Práve prišla za mnou matka a všetko pominulo. Zdá sa akoby nič nechcela povedať. Asi jej nevadí, že sedím s nosom ponoreným do denníka a píšem čo si zmyslím. V jej očiach vidím súcit. Ja si však myslím, že som posledný človek, ktorý by potreboval súcit matky či doktorov. Mám krásnu ženu, ktorá mi v nedávnych časoch priniesla na svet nádhernú dcérku. Život aký som vždy chcel už od školských čias. A práve tam som stretol tú jedinú osobu, ktorej som mohol povedať všetko a vždy mi bola oporou. Je to láska na dlhé trate, ktorá prekoná všetky nástrahy tohto sveta. Spomínam si, že keď som ju priniesol po prvý krát domov za náš nedeľný stôl, rodičia zostali ako obarený. Pýtali sa ma kde som stretol také výnimočné, láskyplné stvorenie. Sám som tomu nemohol uveriť. Čím som si zaslúžil toto fantastické dievča? Nevidel som na sebe nič čím by som ju v tých časoch vedel ohúriť. No ona hľadá v ľuďoch to najlepšie a nikdy ma neprestala robiť šťastným. Najlepšie rozhodnutie aké som mohol kedy urobiť bolo požiadať ju o ruku. Naša svadba bola krásna a dlhá. Na jej krásu ešte väčšmi poukazovali biele dlhé šaty. V ten deň som pochopil, že toto je žena môjho života, toto je slnko mojej duše. Rozdáva radosť, lásku a pochopenie. Veľmi dlho sme sa pokúšali o dieťa. Prešli sme si mnohým no nakoniec sa nám to podarilo a začíname úplne novú kapitolu života. Myslím si, že nám len závidia. Aj sestrička, čo mi predpísala tento denník ako relaxačný prostriedok. I doktori ktorý mi naordinovali nespočetne veľa liekov. Všetci nám závidia bohatstvo, lásku, naše krásne dieťa. Ako môžu byť ľudia taký neprajný?

 

„Pane, mali by ste si ísť ľahnúť už je veľa hodín.“

 

Ešte mi rozkazuje kedy mám ísť do postele. No aspoň znovu uvidím svoju očarujúcu ženu, ktorá bude ležať vedľa mňa a spolu budeme snívať krásne sny.

 

„Asi by bolo najrozumnejšie keby bol premiestnený do zariadenia, kde sa mu môžu venovať odborníci naplno.“

„Je to také nutné pán doktor? Pochopte to je to môj syn!“

„Je to viac než akútne…“

 

Milý denníček práve ma nejaký cudzí ľudia naložili proti mojej vôli do špinavého auta. Spolu s manželkou a dieťatkom smerujeme do veľkej luxusnej budovy z ktorej vyžaruje niečo zvláštne. Keď sa pozriem von z okna všade pobehujú akýsi ľudia. Akoby boli z iného sveta. Sú si veľmi podobní avšak, každí z nich je úplne iní. Cítim, že sú mi bližší ako cudzie stvorenia kráčajúce po parketách môjho vzdialeného domu. Práve nás zaviedli do izby. Vyzerá presne ako naša spálňa.

Chcú sa so mnou rozprávať, stále sa pýtajú na deň, kedy moja žena priniesla na svet naše krásne dieťa. Náš poklad. Stále chcú aby som ju k nám zavolal. Vždy príde a usmeje sa na doktorov, rozžiari celú miestnosť. Oni ju však nedokážu svojim pohľadom nájsť. Asi mi ju príliš závidia a nechcú priznať fakt, že je skutočná.

 

Štyridsať rokov tu sedím a stále to isté dokola. Lieky, sedenia, skupinové terapie, liečebné metódy. Nič sa nemení, iba sme zostárli. Naša dcéra odišla študovať a teraz sa s manželkou pozeráme na tlejúci oheň v krbe. Moja žena práve vstala. Dala mi pusu na líce a odchádza smerom k dverám. Pomaly ich otvára a cítim, že vzala niečo so sebou. Niečo čo mi do teraz nik nevzal zobrala si môj život. Moje všetko. Odišla. Už naveky…

 

„Prečo si mi ich vzal?“, narieka starý muž na smrteľnej posteli. Snaží sa zaostriť na obraz nad ním. „Sestra?“, riekne chrapľavým dlhonevyužívaným hlasom. Čím viac však hľadí, tým väčšmi rozpoznáva kňaza, ktorý sa naňho pozerá tvárou pokojnou sťa nehybná obloha. „Čo sa to deje?“, pýta sa starec. „Opúšťate tento svet, preto ma zavolali. Že vraj ste neprehovorili s nikým už štyridsať rokov. Nechcete mi niečo povedať?“, prihovára sa mu nenaliehavým tónom cudzinec.

Starec po dlhej odmlke nakoniec prehovorí: „Život po ktorom som túžil mi priniesla školská láska. Mohol som jej povedať všetko a vždy mi bola oporou. Bola to láska na dlhé trate, ktorá prekonala všetky nástrahy tohto sveta. Spomínam si, že keď som ju priniesol po prvý krát domov za náš nedeľný stôl, rodičia zostali ako obarený. Pýtali sa ma kde som stretol také výnimočné, láskyplné stvorenie. Sám som tomu nemohol uveriť. Čím som si zaslúžil toto fantastické dievča? Nevidel som na sebe nič čím by som ju v tých časoch vedel ohúriť. No ona hľadala v ľuďoch to najlepšie a vždy ma robila šťastným. Najlepšie rozhodnutie aké som mohol kedy urobiť bolo požiadať ju o ruku. Naša svadba bola krásna a dlhá. Na jej krásu ešte väčšmi poukazovali biele dlhé šaty. V ten deň som pochopil, že toto je žena môjho života, toto je slnko mojej duše. Rozdávala radosť, lásku a pochopenie. Veľmi dlho sme sa pokúšali o dieťa. I sme sa dočkali. Dievčatko. Žena. Obe umreli pri pôrode. “

V izbe nastalo nekonečné ticho, ktoré zo sebou nieslo jeden veľký nezvratný klam. Starec však znova prehovoril: „Rozumiem tomu otče. Všetko dáva zmysel. Všetko do seba zapadá. Ako skladačky, ktoré mohlo skladať naše dieťa. Teraz nastal môj čas. Všetko sa končí, no to pravé sa začína. Idem za nimi. Za tými ktorých som nedokázal opustiť. Iba teraz mi bolo umožnené vidieť skutočnosť. Len teraz môžem svetu povedať zbohom s nefalšovanou radosťou. Prosím neľutujte ma, že som žil v preludoch. Ľutujme tých čo tú bolesť zo straty musia znášať po celý život. Dostalo sa na rad moje vykúpenie. Už kráčam za vami zmysel môjho bytia… “

naspäť ↑

1.B

Vývin človeka. Darwinova teória. To všetko menilo svet. Nahliadanie na ľudskú rasu sa zmenilo. Ale jedna vec je a bola istá. Každý historik vie, že ak sa vyskytne nový druh, ten predošlý vyhynie. Je to zákon prežitia silnejšieho. A teraz sme tí silnejší my.

Koncom deväťdesiatych rokov sa v americkom mestečku objavil jeden fenomén. Žena, ktorá videla čas. Áno, takto to aj ona sama podávala. Od toho dňa sa takýchto ľudí na svete začalo objavovať viac. Bol to počiatok novej generácie ľudí. No ako som vravela na začiatku, nový druh znamená vyhynutie toho predošlého. Ako sa rasa nových ľudí rozmáhala, stalo sa, že sme boli odhalení. Médiá, samozrejme, hneď začali šíriť paniku a označili nás za celosvetovú hrozbu. A ľudia milujú loviť čosi, čo je iné ako oni a vymyká sa ich predstavám.

Bola zima. Na New York až prituhá. Vo vzduchu poletovali snehové vločky a odhŕňače mali plno práce s tým, aby cesty neustále zapchaté žltými taxíkmi udržali aspoň ako tak prechodné. Kráčala som popred výklady plné vianočného tovaru. Veď už bol december. Vianočná atmosféra vyčarila úsmevy na tvárach takmer každému. No v mojej hlave sa tento obraz rozplýval v mori strachu. Za každým rohom som čakala novú hrozbu. Tiene pre mňa boli priam smrteľné. Aj preto som sa predierala vianočným davom ako zmyslov zbavená. Hlava sklonená, plecia nahrbené a pod kabátom a tromi vrstvami oblečenia mi splašene bilo moje srdce. Mihla som sa okolo výkladu s televízormi, ale ešte pár metrov som počula čierne jedovaté slová z hlásateľových úst. „…nenechajme tieto beštie, aby nám vzali sviatky pokoja a mieru. Spojme sa a potlačme to, čo utláča nás.“ Čo utláča ich? Ich?! Hádam sme my organizovali pochody, demonštrácie za vyhladenie cudzej rasy? Hádam som ja stála v sprievode mávajúc transparentom SMRŤ MIMOZEMŠŤANOM! Nie a oni to vedia. Ale od doby, čo sa do vlády dostal Farwel s tou jeho protimimozemskou propagandou, sa naše životy ráze zmenili. Aby ste si o mne niečo nenamýšľali. My sme celkom mierumilovná rasa. A nie sme mimozemšťania. Naše schopnosti sa obmedzujú len na videnie minulosti, budúcnosti a prítomnosti v jeden okamih. Preto sa nazývame Sekundanti. Podľa chvíle, ktorú sme nazvali Sekunda večnosti. Všetok čas v jednu sekundu na jednom mieste. Magické, nie? No asi ani nie, keď ťa naháňa tona ľudí a kričia na teba aby si skapal. Hm, to teda nie. Teraz sa skrývame a snažíme sa tajiť to, na čo sme boli tak hrdí. Ale každá vec má jeden háčik. U nás je to práve to, že Sekundu večnosti môžeme zažiť prakticky kdekoľvek a kedykoľvek. V ten moment na chvíľu strácame vedomie. Neviem, čo sa s nami deje, ani čo sa deje okolo nás. Preberáme sa na rôznych miestach len tak, z ničoho nič. Nevieme to ovplyvniť ani zaraziť. Deje sa to. Preto som kráčala do temných uličiek New Yorku aby som sa stretla s vedením. Mali čosi dôležité a ja som na schôdzi nesmela chýbať. Mala som osemnásť a podľa našich zákonov som bola už dva roky dospelá. Sekundu som zažila trikrát. Je to neopísateľný pocit. Všetko v ničom. Čosi v prázdnote. Pousmiala som sa nad tým a pridala do kroku. Zima mi zaliezala pod nechty. Už už som sa blížila k centrále, keď sa so mnou svet rozhojdal. Bolo to tu zas. Chytila som sa múru a tuho zvierala oči. Napínalo ma a myslela som si, že sa povraciam. A potom som uvidela rýchly sled výjavov. Okno v nejakom byte, moja ruka v čejsi, plesovú sálu a červené stopy v snehu. Precitla som. Ale nie úplne. Akoby sa moje vedomie nechcelo vzdať Sekundy a stále sa držalo jej okraja. V hlave mi trešťalo a v ústach som mala sucho. Presne ako prvý raz. Z konca ulice som videla siluetu smerujúcu ku mne. Zdalo sa mi, že je čierna a že z jej chrbta sa vinú krídla. Určite len výplody poblúznenia. Rýchlo sa blížila. Keď bol pri mne, zohol sa a nazrel mi do tváre. Rozoznala som gaštanové vlasy trčiace spod čiapky. Dotkol sa môjho líca. „Tess?“ palcom mi zotrel z tváre sneh, ktorým som bola pokrytá. Ten hlas som poznala. Vedela som, že sa niet čoho báť. Až vtedy mi napadlo, ako dlho tu vlastne ležím. Celá som bola od snehu a nebo malo tmavší odtieň ako som si pamätala. „Tessa?“ dožadoval sa mojej pozornosti. Neurčito som zachrnela. „Si v poriadku?“ spýtal sa znovu. Zavrtela som hlavou. Necítila som si ruky ani nohy a mala som pocit, že sa mi rozskočí hlava. „Mala si Sekundu?“ Prikývla som. Zohol sa a nič nevravel. Zdvihol si ma ľahko do náručia. „Ethan, prosím ťa, opatrne. Mám pocit, že mi uletí hlava.“ Odpoveďou mi bol jeho smiech. „To nie je vtipné!“ zavrčala som. Zadusil smiech i keď jeho náznaky stále prenikali na povrch. „ Si studená, ak dlho si tu?“ „ Neviem.“ Nesmial sa. Vlastne nič nevravel. Knísavá chôdza ma odnášala preč. Neviem, kde sme boli ani ako sme sa dostali dnu ale pamätám si teplo, ktoré ma obalilo. Viem, že Ethan tam bol. „To už bola štvrtá.“ Náhlivo hovoril tlmeným hlasom. Spozornela som. „Je to priveľa, prestáva to zvládať.“ Moje otupené vedomie nejako nespájalo súvislosti. „Bojím sa o ňu.“ To už som padala bezodným vírom spánku a považovala som to len za sen.

O tri mesiace

Tvrdo som dopadla hlavou na zem. „Au!“ vzdychla som si a opäť si začala sadať. Prečo sa tu dobrovoľne týram? Lebo sme prišli na to, že ja vidím v Sekunde trošku viac ako ostatní. A že by som mala predpoklady na väčšie veci ako len prečkať nával vízií. „Na dnes stačí.“ Povedala mi Grace, hlava môjho tréningu. Mala okolo tridsať rokov a veľmi dobre zastávala svoju úlohu trénerky. Niekedy až pridobre. Pozviechala som sa z dlážky centrály, kde nám pridelili jednu miestnosť. Pred týždňom bola podlaha lesklá a navoskovaná, teraz bola kde tu špinavá od mojej krvi, keď som si kde tu rozbila hlavu a posiata šmuhami od mojich čiernych tenisiek, ktorých som sa nemienila vzdať. „Dobre“ pochválila ma Grace, „dnes to bolo lepšie.“ „Máš pravdu. Neomdlela som šesťkrát ale len päť. Pokrok.“ Sarkastické poznámky zo mňa len tak šli. Bola som unavená a chcelo sa mi zvracať. Ethana som nevidela od toho večera, čo som uňho prespala. Bol vraj kdesi služobne, ale ja som vedela, že ma len separujú, aby som nikomu neublížila. Moje Sekundy večnosti sa stávali nebezpečnými aj pre mňa. Prichádzali čoraz častejšie a čoraz vo väčšej sile. S Grace sme sa ich snažili kontrolovať, ale išlo to ako v lete na saniach, nijako. Zamotala sa mi hlava. Grace, ktorá už bola zvyknutá, ma pohotovo chytila. V tom sa na chodbe strhol hluk. „Pusťte ma k nej.“ Zrúkol až priznámy hlas. Omámene som nadvihla hlavu aby som videla Ethana ako sa prebíja hlúčikom strážcov a snaží sa dostať ku mne. „Pusťte ho!“ zavelila Grace a muži sa rozostúpili. Ethan sa ku mne dovalil ako veľká voda. Vytrhol ma Grace a sám si ma vyhodil do náručia. „Čo ti to urobili?“ pýtal sa ma. „Len tréning, nič hrozné, prežijem.“ Na moment stíchol. Zdalo sa mi akoby premáhal zlosť. „Prečo vždy, keď ťa stretnem, ide ti o život?“ „Asi aby si ma vždy mohol uniesť,“ šepla som. „To bude asi fakt.“ Potvrdil. „Som rada, že si tu.“ Zašepkala som a privrela oči. „Ja ešte radšej.“ Šepol mi.

Prebudil nás ostrý pískavý zvuk. Alarm. Vybehli sme von. Chodby vzbĺkli červeným svetlom a panikou. „Čo sa deje?“ zakričala som na Ethana, aby som prehlušila alarm. „Neviem,“ odkričal mi. Spoza rohu sa vyrútila Grace. „Útok na centrálu! Bráň Tessu!“ kričala a prebehla okolo nás. Ethan ma zdrapil za ruku a ťahal ma kdesi preč. Poslušne som za ním bežala a v hlave sa snažila zrovnať si túto absurdnú udalosť. Ako mohli vyňuchať centrálu? Odpoveď bola jasná. Ktosi nás zradil. Ethan zrazu prudko zabrzdil. Stiahol nás za najbližší roh. O sekundu na to chodbou preletela guľka. Dych sa mi zadrhol v hrdle. Ethan si priložil prst na pery a posunkom mi naznačil aby som bola potichu. Prikývla som. Opatrne sa pozrel za roh. Keď usúdil, že vzduch je čistý, vyšli sme a zamierili k zadnému východu z budovy. Vybehli sme von. Boli sme na kraji New Yorku, všetko bolo biele a vzduch voňal ako dym. Dym! Keď sme sa obzreli, polovica centrály bola v plameňoch. Čierne sadze špinili posvätnosť bieloby, ktorá tu vládla. Ethan sa odrazu trhol a zachrčal. Na jeho hrdle sa uzatvárali dve dlane. Útočník bol chlap asi tak dvakrát väčší ako ja. Škrtil Ethana a ja som nemohla nič urobiť. Kričala som ale nereagovali. Boli uväznení v inom vesmíre. Cítila som a bezmocná. Stála som tam a dívala sa, ako neporaziteľný Ethan prehráva. Niečo sa vo mne pohlo. Dravá sila, ktorá sa doteraz skrývala, sa zobudila a začala sa drať na povrch. Nechala som ju. Teraz by som urobila čokoľvek. Zvraštila som čelo a pohla sa smerom k Ethanovi. Čas sa zastavil. Každý môj krok trval roky a zároveň stotiny. Všetko čo teraz bolo som bola ja. Toto je ono! Pomyslela som si. Toto je pravá Sekunda večnosti. Podišla som k chlapovi. Dotkla som sa ho a želala som si aby trpel. Aby trpel tak ako nikdy pred tým. A vtom sa všetko pohlo. Čas preletel okolo mňa a ja som bola jeho obeťou. Strhol ma zo sebou a ja som sa stratila vo víre budúcnosti a minulosti. Nič nedávalo zmysel. Vypľulo ma to nezvyčajnou silou na zem. A bola som sama. Nebol tu ani chlap ani Ethan. Ostali len krvavé stopy v snehu. Vzkypel vo mne hnev. Padla som na kolená. Prečo? Prečo?! Z pľúc sa mi vydral neľudský krik. Postavila som sa na rovné nohy. Minulosť som nechala za sebou. Už som to nebola ja. Vzali mi to, čo som mala najradšej a za to budú pykať. Pevným krokom som vykročila od požiaru smerom k rannému brieždeniu. Ale slnko zacláňal hustý dym. Za sebou som cítila horúčosť plameňov. Ich Sekunda večnosti sa práve skončila.

naspäť ↑

1.C

Sekunda večnosti

 

Oslo, Nórsko

Znova nestíham. Autobus mi ide o minútu zo zastávky, ktorá je vzdialená asi šestnásť minút od môjho domu. Dnes mám síce šťastie a ide aj o desať minút, ale aj tak som nestíhala. Keby som si večer nezabudla dať nabíjať mobil a nevybil by sa mi do rána, tak som nemusela zaspať a ponáhľať sa.

Utekala som na zastávku s naivnou predstavou, že stihnem autobus a nebudem meškať na prednášku. Počas behu som si uvedomila, že môj mobil ostal na nočnom stolíku a notebook v obývačke, kde som si ho prichystala.

Každým krokom sa môj dych stával trhanejším a vďaka tomu sa mi do pľúc dostávalo čoraz viac studeného vzduchu. Začínala som mať pocit, že o chvíľu odpadnem a zamrznem rovno na mieste. Môj mozog sa tak nevedel poriadne sústrediť na to, čo robím alebo lepšie povedané, čo by som mala robiť. Utekala som ďalej, áno. A práve to som nemala robiť, utekať ako bláznivá cez cestu, kde nebol ani prechod. Započula som trúbenia, ktoré sa zdali byť veľmi tiché a nenápadné. Tesne vedľa mňa zabrzdilo auto, ale od ľaknutia som uskočila a skončila na kapote neznámeho auta. Najväčšiu bolesť som zacítila na ľavom ramene a boku. Samozrejme, že ma dosť boleli aj ostatné časti tela, ale tieto doslova kričali o pomoc. Z boku som sa nejako ocitla na bruchu, s tvárou na plechu auta.

 

V hlave sa mi premietla celá situácia z pohľadu tretej osoby, akoby som to ani nebola ja, koho zrazili. Na chvíľu sa mi zatvorili oči, aby utlmili bolesť v mojej hlave, ktorá bojovala so všetkými zvukmi, ktoré sa odohrávali okolo mňa. Mala som pocit, že každý zvuk na planéte sa ozýval v mojej hlave. Všetky moje zmysly sa vzdali a upadli do bezvedomia, až na zrak. Otvorila som oči a uvidela tvár, ktorú som v živote nevidela. Upokojoval ma pohľad na ňu. Bola jemná, no zároveň ostrá a drsná. Akoby celý svet bol pohltený v očiach. Videla som v nich všetky emócie, ktoré existujú. Dych sa mi ustaľoval a pomaly som cítila, ako mi celé telo napĺňa pokoj.

Po sekunde sa tvár odcudzila do neznáma a ja som to nezvládala. Potrebovala som byť znova v eufórii, ktorú mi poskytovala. Začala ma bolieť hlava viac než kedysi v živote a žiadna časť tela nezvládala náhlu zmenu pocitov. Ak by som nenašla muža, ktorému patrila tvár, bol by to môj koniec.

 

Oslo, Nórsko

Pozerala som sa na ľudí okolo mňa, akí sú šťastní a smejú sa. Užívali si život, chodili von s kamarátmi, rozprávali si zážitky zo strednej, vysokej školy. Ohovárali profesorov alebo ľudí, ktorých nemali radi.

Celou kaviarňou sa ozýval zvuk zvončeka, ktorý zahral melódiu, keď niekto prišiel do vnútra. Vošiel sem postarší pár a pozdravil sa personálu. Pôsobili veľmi milo a na každého sa usmievali, ako keby rozdávali jedným úsmevom šťastie a dobrú náladu. Muž odsunul stoličku, aby si mohla sadnúť jeho manželka a kabát jej prehodil cez operadlo. Zachoval sa ako pravý ,,džentlmen“ a nájsť si takého partnera je veľmi ťažké. Mala som chuť ísť za nimi a povedať im, akí vyzerajú byť šťastní a popriať pekný deň.

Zvonček sa znova ozval a tentoraz do kaviarne vstúpil vysoký muž v zimnej bunde, s jemným strniskom a čiapkou na hlave. Ako prvé sa taktiež pozdravil personálu kaviarne a dal si dole čiapku, z pod ktorej mu vytŕčali rozstrapatené vlasy. Prehrabol si ich a očami sa ma snažil nájsť. Keď sa mu to podarilo, usmial sa a vydal sa mojim smerom. Cestou si vyzliekol bundu a prehodil si ju cez kreslo oproti mne. Podišiel ku mne a rozpažil ruky, aby mi naznačil, že ho mám objať. Trocha ma prekvapilo, že až tak stojí o moje objatie. S úsmevom na perách som ho pevne objala a zaborila si hlavu do jeho hrude. Cítila som sa v bezpečí a plná radosti.

Sadli sme si oproti sebe a rozprávali sa o živote, vysokej škole, práci a o všetkom, čo nám prišlo na jazyk. Nemusela som si dávať pozor, či nepoviem niečo zlé alebo strápňujúce. Boli sme tam skoro do záverečnej, ale nakoniec sme sa rozhodli prejsť po nočných uličkách Osla.

Celý čas sme sa smiali, snažil sa ma okúzliť, čo sa mu podarilo pri prvom pohľade, ale predsa sa snažil. Každou sekundou som sa viac zamilovala nie iba do jeho tváre, ale aj osoby a duše. Znie to ako klišé, ale čím ďalej, tým viac ma priťahoval. Bol milý a pozorný, staral sa o mňa ako o svoje dieťa, bral ma ako dámu a rozprával ku mne s úctou, akoby som bola veľavýznamná princezná.

,,Astrid?“ Oslovil ma jemne menom a usmial sa.

,,Áno?“ Zdvihla som naňho obočie a úsmev mu opätovala. Položil mi ruku na rameno a pohladil ma. Dlho sme si pozerali do očí, kým sa ku mne nezačal nakláňať. Teda, aspoň mne sa zdalo, že sa nakláňa. Popravde, chcel ma iba objať, nie mi dať pusu. Takže som sa trocha viac obtrela perami o jeho líce a až potom mi to došlo. V duchu som sa modlila, aby si to nevšimol alebo aspoň neriešil.

,,Máš rada Francúzsko?“ Pošepkal mi do ucha.

,,No?“ Odpovedala som neisto a rozmýšľala, prečo sa ma to pýta.

,,Super,“ povedal nadšene a pevnejšie ma stisol. Po chvíli sa mi zapozeral do očí a náhle ma pobozkal na pery. Chytil ma okolo pása a jemne pritiahol k sebe, akoby sa bál, že mi ublíži.

 

Paríž, Francúzsko

,,Mohol by si sa uhnúť?“ škaredo som naňho pozrela a snažila sa, aby mi z ruky nespadli všetky riady. Stál medzi dverami a usmieval sa od ucha k uchu. ,,Prosím ťa, Yosef,“ povzdychla som si. Naozaj ma nebavili jeho žarty. Hlavne keď som sa snažila upratať.

,,Prosím ťa, Yosef,“ napodobňoval môj hlas a postoj. ,,Ale no tak, zlato. Predsa sa na mňa nehneváš,“ podišiel bližšie ku mne a snažil sa ma objať, ale šikovne som sa mu vyšmykla a namierila si to do kuchyne. Už som skoro bola v kuchyni, keď ma jeho ruka potiahla dozadu a všetok riad mi vypadol z rúk. Všade lietali črepiny, ale jemu to zjavne nevadilo, pretože sa začal smiať a po chvíli aj ja. Jeho smiech je veľmi nákazlivý, žiaľ.

Otočil si ma tvárou k sebe a usmieval sa ako malé dieťa pri hraní. Zapozerala som sa do jeho očí, ktoré mi vždy pripomínali moment, kedy som ich videla prvýkrát. Jeden z najhorších zážitkov sa stal mojim najkrajším, aký som kedy mohla zažiť. Tieto oči, táto tvár a tento muž mi možno zachránili aj život.

,,Prečo na mňa tak pozeráš?“ zvraštil obočie a zdvihol jeden kútik úst.

,,Ako sa na teba pozerám?“ pousmiala som sa a snažila sa nezasmiať.

,,Zamilovane,“ jazykom si prešiel po perách.

,,Lebo rozmýšľam, ako sa s tebou rozísť,“ povedala som s vážnou tvárou. Vtedy som ešte nevedela, čo bude s nami ďalej.

Náš vzťah bol svojim spôsobom dokonalý. Aspoň pre mňa. Boli sme spolu krátko, ale zažili sme toho veľa a nedá sa povedať, že by to bol vzťah na dva týždne alebo jednu noc. Odvtedy, čo sme boli v nemocnici po incidente, sme sa videli skoro každý druhý deň. Zbližovali sme sa rýchlo, možno až priveľmi, ale nikomu to nevadilo.

V ten deň som išla z obchodu s nákupnými taškami v rukách. Pomaly som bola pri našej bytovke, nohy ma boleli, že by som si najradšej ľahla na zem a zostala tam. Keby som po ceste nestretla kamarátku, tak by som to asi spravila.

,,Nešla by si dnes na kávu?“ Pozvala ma s úsmevom na tvári. Úprimne, išla by som, ale mala som toho na dnes veľa.

,,Rada, ale nestíham. Možno inoked-,“ nedopovedala som, pretože ma prerušil pohľad na jej vystrašenú tvár.

,,Nie je to náhodou vaša bytovka?“ Ukazovala smerom k skupine ľudí, ktorí stáli okolo vchodu. Keď sme podišli bližšie, videla som čiernu plachtu, ktorá obkresľovala tvary tela.

,,Prepáčte, sem nemôžete ísť,“ upozornil ma policajt, keď som chcela prejsť. Odstúpila som, aby neboli nahnevaní, že sa im tam každý strká a je zvedavý. Zavolala som rovno Yosefovi, kde je a kedy príde domov. Chcela som ho prekvapiť s romantickou večerou. Zdvihol mi to nejaký neznámy muž, ktorý sa ma pýtal na hlúpe otázky. Asi po minúte mi to došlo. Pristúpila som bližšie k stredobodu tragédie, kvôli ktorej všetci prišli. Pod tou plachtou… bol Yosef.

Začali sa mi podlamovať kolená a tašky s nákupom mi popadali na zem. Nevidela som nič, iba veľkú machuľu pred očami. Zväčšovala sa a pohlcovala môj mozog. Nevedela som, čo robiť, ako reagovať, všetko mi padalo z rúk. Cítila som, že sa ma niekto dotýka a ja som sa modlila, aby to bol Yosef a nie policajt. Žiaľ, bol to policajt, ktorý sa ma pýtal otázky, či som v poriadku, či nepotrebujem pomoc a iné. Snažil sa ma zdvihnúť zo zeme, ale márne. Moje telo nechcelo spolupracovať so mnou, a tak ako troska som ležala na zemi a schúlila sa do klbka. Hlasy okolo mňa sa zvyšovali a čím ďalej, tým viac mi bolo horšie. Horko-ťažko som sa doplazila k plachte a neviem prečo mi to napadlo, ale moja ruka ju zdvihla a mne sa naskytol pohľad na porcelánovú tvár. Najprv mi prešli celým telom zimomriavky a potom som si to až uvedomila. Presne na istú tvár som sa prednedávnom pozerala s úžasom a vďačnosťou.

Musím ho zachrániť. On zachránil mňa a teraz musím ja jeho. Predsa sa to nemôže takto skončiť. Máme toho veľa pred sebou. Veľa nových vecí, ktoré sme chceli stihnúť. Založenie rodiny, oslavy s priateľmi, grilovačky v susedstve. Mali sme veľké plány. To všetko… je preč. On je preč. Nezvládala som nával nových informácií. Každá sa do mňa zaryla ako kúsky skla, keď rozbijete zrkadlo. Prinesú vám iba roky nešťastia a rany na celom tele. Nie sú na nič dobré. Ublížia a vaše telo, psychika vám ich bude pripomínať celý život.

Odrazu som si prišla nepodstatná na tomto svete plnom sklamania a smrti. Chcela som ísť za ním, objať ho a povedať mu, že ho milujem a navždy budeme spolu.

Vedľa neho som uvidela nôž od krvi. Chcem to spraviť. Siahla som poň a našťastie si to nikto nevšimol. Nechápem, pretože tam bolo veľa ľudí a nikto na to neupozornil. Pomaly som ho zdvihla a poslednýkrát sa pozrela naňho, zatvorila oči predstavujúc si jeho tvár, keď sme sa prvýkrát stretli a nekontrolovateľne zaryla nôž do zápästia. Chcela som trafiť žily a to sa mi aj podarilo. Posledné, čo som videla bola stekajúca krv a náhle kričanie.

Opúšťala som tento svet, svoje telo s pocitom pokoja a šťastia. Veriť tomu, že sa znova stretneme v inom vesmíre alebo svete bol jediný spôsob, ako ,,prežiť“. Konečne som mohla byť s mojím vyvoleným naveky.

 

***

 

Musée du Louvre

Prechádzali sme sa a obdivovali umenie všetkých období. Najväčšie diela čias sa zmestili do jednej budovy. Celá história sveta zachytená na obrazoch. Vždy ma zaujímalo, ako vedia namaľovať niečo, z čoho je vidieť emócie a pocity umelca.

,,Prepáčte,“ oslovil Yosefa nejaký postarší muž, ktorý v ruke držal malú krabičku od šperku. ,,Toto vám spadlo,“ usmial sa na mňa širokým úsmevom a nenápadne sa mu snažil podať krabičku. Keď ten pán odišiel, pozrela som sa vystrašene naňho a nechápala. Čo sa deje?

,,Noo,“ prekrútil očami a nervózne sa usmial. Vyzeral, že rozmýšľa nad odpoveďou. Párkrát sa zapozeral na zem a skrčil sa.

,,Čo… robíš?“ Kľakol si na koleno a mne sa nahrnuli do očí slzy. Postrehla som, že niektorí ľudia sa na nás pozerali s úžasom, niektorí s odporom.

Pozrel sa na mňa žiarivým úsmevom a chystal sa povedať známu otázku, ktorá vždy mala svoje čaro a nikdy ho asi ani nestratí.

 

***

 

Oslo, Nórsko

Snažila som sa otvoriť oči, ale viečka mi prišli príliš ťažké. Skôr to bolo niečo iné, čo ma trápilo… cítila som, že na mňa niekto pozerá a sleduje každé jedno moje nadýchnutie. Snaha o otvorenie očí alebo aspoň o nejaký pohyb môjho tela bol márny, a tak som nejako prestala vnímať, kto som a čo som. Nevnímala som seba ako človeka z mäsa a kostí, ktorý má mozog a iné orgány. Brala som seba ako dušu alebo mýtus, ktorý je iba pomyselný. Nemôžeme ho vidieť, cítiť. Iba o ňom vieme, že pravdepodobne existuje na tomto svete spolu s ostatnými. Neviem, koľko prešlo času…

Ale niečo mi napadlo. Predsa som zomrela, tak by som nemala nič cítiť alebo počuť, nie? Takto vyzerá život? Počujete ticho a cítite pohľad očí? Celý život počúvame o tom ako ,,po tom“ bude lepší život, krásny svet… ale nakoniec je to toto?

,,Astrid,“ prihováral sa mi nejaký tichý hlas. Trocha znel ako Yosef… že by to bol on?

Snažila som sa ho rozoznať, ale bola som na to príliš vyčerpaná. Ani neviem z čoho. Teraz sa budem naveky rozprávať sama so sebou, aby som si uvedomila svoje chyby? Alebo príde ešte niekto, s kým tu budem žiť?

Ďalší pokus o otvorenie očí bol úspešný a ja som uvidela, čo sa dialo predo mnou. Nebola som mŕtva, ale to by bola hlúposť, keďže som nemala žiadnu šancu na prežitie, nie?

,,Si v poriadku?‘‘ spýtal sa ma starostlivo. Mala som chuť ho vybozkávať, ale niečo mi nedávalo zmysel… Prečo som na niečom studenom? Snažila som sa trocha poobzerať, ale márne.

,,Č-čo sa stalo?‘‘ opýtala som sa s ťažkosťami.

,,Si nepamätáš?‘‘ prehrabol si vlasy a zatváril sa nervózne. ,,Iba si išla cez cestu a trocha si si buchla hlavu. To si naozaj nepamätáš?‘‘ zdvihol obočie a keď uvidel môj nechápavý pohľad, pochopil, že to nemá význam sa toľko pýtať. ,,Bola si mimo asi sekundu,‘‘ sekundu? Mne to pripadalo, akoby tá jedna sekunda trvala večnosť.

Zrazu k nemu pribehlo nejaké dievča, ktoré ho objalo okolo pásu a spýtalo sa: ,,Láska, je to dievča v poriadku?‘‘

naspäť ↑

Sexta

Daj mi zápalku a zapálim svet

 

Nastupujem do vlaku, o ktorom napriek tomu, že je prepchatý na prasknutie dúfam, že ma odvedzie naspäť domov po dušičkách. Lakťami sa predieram davom povačšine dosť výrazne smrdiacich ľudí a snažím sa dostať k šietemu kupé, kde mám miestenku. Snažím sa chodbičku zdolať čo najrýchlejšie, lebo mám pocit, že sa o chvíľu z toho smradu povraciam. Keď vyhodím zo svojho miesta chlapa, ktorý si práve veľmi pozorne študoval reklamné letáky ZSSK, zavesím si bundu na vešiak nad svojou hlavou. Potom otvorím svoju tašku a začnem v nej hľadať slúchadlá, aby som zas nemusela celú cestu počúvať životné problémy svojich spolusediacich, ktorí ich počas telefonovania nemajú problém vykrikovať tak nahlas, že ich podľa mňa musí počuť ešte aj rušňovodič. Narazím na zápalky, ktoré mám rozsypané po celej taške. Krabička sa mi rozpadla, lebo som ju viackrát prisadla, keď som ju mala počas cintorínového turné v zadnom vrecku nohavíc. Slúchadlá neviem nájsť ani v najmenšom vrecku svojej tašky a tak usúdim, že som si ich asi v rýchlosti zabudla zbaliť.

Vo vrecku, kde som ich hľadala ale narazím na päť zápaliek usporidaných v dvoch radoch. V jednom rade sú tri a druhom dve. V tom momente je mi to vlastne aj celkom vtipné, lebo keď sa pozriem okolo seba, uvedomím si, že vlastne vidím to isté, ako v tom vrecku. Päť spolucestujúcich usporiadaných v dvoch radoch. V jednom oproti mne sú traja, v druhom vedľa mňa sú dvaja. A je úplne jedno, či je niekto z nich dieťa, dospelý, žena, muž, alebo pre mňa za mňa kľudne aj niekto, kto sa odmieta priznať ku konkrétnemu pohlaviu. Nikoho z nich ani trochu nepoznám a v tej chvíli mi pripadajú všetci piati rovnakí, jeden ako druhý, presne ako tie zápalky. Vysypali sa zo svojich krabičiek aby sa presunuli niekam inam. Sú usporiadaní v jednom vrecku a človek by povedal, že sa možno budú aj poznať, ale nepoznajú sa, pretože sú spolu len chvíľku, kým ich niekto vo vrecku neprenesie tam, kam chcú. Takto to ide celý ich život, ktorý následne konči na cintoríne. Cez rok si na nich ľudia vspomenú len zriedka a na dušičky sa idú zblázniť.

Staršia pani predo mnou si zrazu vytiahne mobil a začne telefonovať so svojou dcérou. S ľútosťou jej na niečo odpovie, že jej nemôže pomôcť. Že áno, vie, ako veľmi to tento víkend potrebovala, ale ona si k sebe naozaj nemôže Adamka v sobotu vziať. Že jej rada hocikedy inokedy pomôže, ale tento víkend má už dlho naplánované liečenie. Že má Adamka pozdravovať a povedať mu, že môže ísť k babke niekedy inokedy. Je to len malá, pre mňa dosť nepodstatná blbosť, ale na chvíľu mi jej príde ľúto a pani oproti mne už vôbec nie je zápalka.

Veď v skutočnosti nikto nie je ako zápalka, iba tak všetci vyzerajú, kým sa o nich nedozvieme akúkoľvek malú hlúposť. Potom sa každý zmení na nejakú inú, čudnú zápalku, ktorá horí vlastnou, úplne inou rýchlosťou ako všetky ostatné. Alebo ju možno niekto sfúkne skôr, než zhorí do konca. Alebo kto vie, možno nezhorí skôr preto, že ju niekto sfúkol, ani preto, že horela rýchlo. Možno bola proste od začiatku kratšia, než ostatné a nie je to ničia vina. Každý plameň má inú farbu a veľkosť, podľa toho, aké podmienky dáva zápalke jej okolie. Uvedomím si, ako veľmi sú si ľudia, ktorí môžu pôsobiť na prvý pohľad rovnako, v skutočnosti rozdielni. Nech sa akokoľvek snažíme pôsobiť ako perfektné zápalky, nikto nedokáže svoju odlišnosť úplne skryť a každý cíti, aký je iný. Navzájom sa pritom nevnímame ako nič viac, než blbé zápalky, ktoré sa nelíšia jedna od druhej. Súdime ostatných podľa nekompletných informácií alebo podľa toho, ako vyzerajú zvonka. Neberieme ohľad na to, čím si ktokoľvek prešiel a vlastne vo všeobecnosti na nič iné, než na seba. Nikto z nás nie je zápalka, ale každý si to myslí o ostatných.

So zápalkami máme ale predsa len niečo spoločné. Svet každej jednej zápalky, ktorou raz niekto škrtne, skôr či neskôr zhorí. A je jedno ako veľmi sa toho bojí, alebo ako veľmi sa tomu snaží predísť.

Vystupujem z vlaku a opäť sa musím dostať cez ľudí, ktorí nemali moje šťastie a neušla sa im miestenka. Po dlhej ceste vlakom celkom pochopiteľne páchnu, veď museli celú cestu stáť v chodbičke. Lakte nechám dole a pokojne poviem „zdovolením“. Niektorí mi uhnú, niektorí nie. Možno ma nepočuli alebo boli myšlienkami inde. Zopakujem „zdovolením“ a uhnú. Snažím sa chodbičku zdolať čo najrýchlejšie, aby sa tí ľudia už nemuseli tlačiť na okná vlaku len preto, aby som mala kadiaľ prejsť. Keď vystúpim, všimnem si, že slúchadlá som mala celú dobu vo vrecku na bunde, ktorú som mala celú cestu zavesenú nad hlavou. Vôbec mi nenapadlo sa tam pozrieť. Tak veľmi som nechcela vnímať veci okolo seba a mať pokoj, že mi nedošlo, aké jednoduché bolo ho nájsť.

naspäť ↑

2.B

SEKUNDA VEČNOSTI

Urastený chlap so začínajúcou plešinkou a mastnými vlasmi stál vonku pred posuvnými dverami a fajčil cigarety, Marlborky. Netrpezlivo sa pozrel na hodinky na svojej pravej ruke. Ako ľavákovi mu tak viac vyhovovali. Dofajčil a už len ohorok z cigarety hodil na zem a rozšliapal ho. Potiahol svoj malý čierny kufor na kolieskach a vošiel do letiskovej haly, cestou si do úst vložil žuvačku, ktorú vyhrabal z hlbín svojho saka. Odkedy začal pravidelne cestovať za prácou mimo svoju rodnú krajinu, boli tieto činnosti pred odletom jeho zvykom – zafajčiť si vonku a zmierniť cigaretový zápach pepermintovou žuvačkou, aby zbytočne neobťažoval dalších cestujúcich. Avšak dnes sa mu všetko zdalo iné, nezvyčajné. Namiesto toho, aby prišiel tesne pred zatvorením check-inu, prišiel o hodinu skôr a od nervozity vyfajčil až tri cigarety. Na polceste halou si znenazdajky spomenul na svoje detstvo. Stál tu, na tomto mieste, presne v strede, bol však o viac ako tridsať centimetrov menší a v hlave mu vírili naivné myšlienky o živote.

V rýchlosti potriasol hlavou, aby odohnal nepríjemné spomienky a pokračoval všetkými kontrolami až do odletovej haly. Bola presklená, výhľad cez ňu by pre niekoho mohol byť úchvatný. Obrovské niekoľkotonové stroje odliepajúce sa zo zeme a smerujúce k nebesiam či tie, ktoré sa práve bezpečne aj s pasažiermi vrátili. Muža však výhľad nijako neuchvátil, sadol si na jednu zo stoličiek pri stĺpe a s hundraním si odkladal pas do svojej peňaženky. Keďže boli len štyri hodiny ráno, zaspal s hlavou opretou o stĺp.

Jeho snový svet sa otvoril starým spomienkam z čias, keď bol ešte len školák.Týkali sa jeho kedysi najlepšieho kamaráta. Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi ho videl naposledy, a to práve na tomto letisku. Vtedy vyzeralo trochu inak. Veľa vecí sa zmenilo za takmer štvrťstoročie rovnako ako on.Vtedy bol ešte malý chlapec s hustou hrivou čiernych vlasov a plný energie.V sne videl seba a svojho kamaráta blázniť sa s ostatnými deťmi. Videl sa skladať malíčkovú dohodu, ktorú spolu s Timom zložili v štyroch rokoch. Dohoda znela, že spolu budú spoznávať svet. A to aj robili, ba ešte aj viac, spoznávali seba, svet a všetko, čo ponúka. Teda až do doby, než Timovi rodičia ohlásili sťahovanie. Nie však také ako iní ľudia – o ulicu ďalej alebo do iného mesta. Nie, oni šli až do Austrálie, na iný kontinent. Jeho rodičov tu nič nedržalo a výnimočná ponuka práce rozhodla. Chlapci sa ich rozhodnutie pokúšali všemožne zmeniť. Prosili a sľubovali. ,,My chceme byť spolu ako doteraz. Prosím, ostaňte tu,“ prosil Timových rodičov Samo so slzami v očiach na prahu dvier ich bytu. Vtedy stál Timo za ním a po tvári mu stekali slzy, ale nevravel nič zmierený s realitou. Vedel, že jeho rodičia rozhodnutie nezmenia. Samo u nich v ten deň prespal, hrali hry a sledovali svoje obľúbené seriály do rána. Ráno ich našli Timovi rodičia s ovládačmi v rukách, chrbtami sa opierali o pohovku a podopierali sa hlavami. Posledný spoločný mesiac na Slovensku mal byť nezabudnuteľný, a taktiež aj bol. Po prvý raz zavolali na rande dievčatá, čo sa im páčili. Terezku a Natáliu, pre nich najkrajšie dievčatá na svete, aspoň vtedy. Odkopli ich ako nič. Sklamanie im dlho nevydržalo, pozabíjali spolu pár zombíkov vo videohre a boli spokojní. Po jedenástich spoločných rokoch prišiel deň rozlúčky. Samo bol rozhodnutý ísť až na letisko s Timom, a to aj spravil. Celú cestu tam boli obaja chlapci tichí, rovnako aj na letisku. Obaja mali v hlave tisíce myšlienok a nevypovedaných slov, no ticho medzi nimi hovorilo oveľa viac ako prázdne reči. Uvedomovali si, že spolu zrejme stratia kontakt, ale bolo pre nich príliš desivé o tom čo i len premýšľať. Nakoniec, keď už musel Timo a jeho rodičia odísť, jeden z chlapcov prehovoril. ,,Neznič to tu, než sa vrátim. Dobre?” hovoril so slzami v očiach Timotej, no jeho tvár zdobil šibalský úsmev. Samo premáhal slzy pri pokuse tváriť sa statočne. Zvládol to len vďaka tomu, že neotvoril ústa, a tak len Timovi prikývol a podal mu ruku. Doma však plaču podľahol. Prvých pár mesiacov si raz do týždňa na pár minút zavolali. Hovory však boli v tej dobe na takú diaľku pridrahé a o internete ešte ani nesnívali . Počas dvoch rokov stratili kontakt úplne a začali žiť svoje životy oddelene, napriek spoločnému sľubu. Plač dieťaťa prebudil, teraz už dospelého Samuela a vniesol ho späť do reality, kde mu na tabuli pred ním blikal oznam o meškaní jeho letu.

Čistá dĺžka letu zo Sydney do Bratislavy trvá takmer dvadsaťdva hodín, k tomu treba ešte pripočítať pár hodín na medzipristátie. Timotej, jeho manželka Angelika a ich spoločná dcérka Tamarka tento let absolvovali s počiatočným nadšením. Prvé tri hodiny muž rozprával o svojich zážitkoch z detstva. Živá gestikulácia a nadšenie v jeho hlase prinášali radostné výbuchy smiechu celej rodine a občas aj ľudí z okolitých sedadiel. Neskôr hrali karty, párkrát si pospali a dvakrát dostali najesť, než sa dočkali medzipristátia, ktoré mali v Dubaji. Tam si po trinástich hodinách konečne natiahli stuhnuté nohy. Zbytok letu sa rodinka moc nerozprávala, nikomu z nich nebolo najpohodlnejšie z dlhého letu a začínali byť podráždení. Po dosadnutí lietadla na pristávaciu dráhu začali všetci pasažieri tlieskať. Tamarka sa postavila hneď ako lietadlo zastalo, snažila sa dočiahnuť na tašky v odkladacom priestore, no jej stotridsať centimetrov na to ani zďaleka nestačilo. „Sadni si, prosím. Pôjdeme až, keď ostatní vystúpia. Nebudeme sa predsa tlačiť.” povedala Angelika svojej dcére v angličtine, pretože obe slovenčinu ovládali len sporadicky. Tá si sadla až vtedy, keď si ju matka usadila na kolená. Keď už bolo lietadlo takmer prázdne, zobrali si svoju príručnú batožinu a opustili priestor lietadla. Timotej sa tešil, chystal sa navštíviť svojho najlepšieho kamaráta z detstva, hneď na ďalší deň od príchodu, teda aspoň jeho rodičov. Dúfal, že stále bývajú na tej istej ulici a dajú mu kontakt na Sama. Timo chcel za Samom priletieť už po skončení vysokej školy, no spoznal Angeliku, a tak sa návšteva odložila.

Vonku rodina nastúpila do autobusu spolu z ostatnými cestujúcimi, ten ich odviezol tesne pred posuvné dvere letiska. Eskalátorom sa vyviezli na prvé poschodie ku tunelu, vedúcemu do príletovej haly. Tunel bol presklenný, čo Tima prekvapilo. Ani ho nenapadlo, že sa tu toho mohlo toľko zmeniť. Všimol si, že vedľa tunela v ktorom stojí vedie ďalší tunel. Tam ho uvidel, Samuela. Bol síce plešatejší a mal mužnejšie črty ako kedysi, nemohol sa však mýliť. Aj napriek odstupu rokov, tú tvár poznal ako svoju. V tom sa ich pohlady stretli. Bola to sekunda, možno viac.Ten minimálny čas im však stačil. Z očí, do ktorých sa dívali vedeli vyčítať mnohé. Hnedé a zelené oči snažiace sa vpiť do seba každý jeden detail. Tie, ktoré napriek svojej odlišnosti rozprávali rovnakým jazykom. Vedeli z nich určiť veľa, avšak do sveta najviac kričala ich bratská láska, ktorú im nevezme nikto a nič. Dvaja muži navždy spojení rokmi a nezabudnuteľným priateľstvom, no rozdelení rodinou, prácou… svojim vlastným životom. Každý šiel svojou vlastnou cestou, jeden vedúc svoju rodinu spoznávať jeho skorší život, ten druhý na ceste za svojou prácou a povinnosťou. Ich osobnosti, už za mlada formované sebou navzájom, ich spoločnými nezabudnutelnými spomienkami a zážitkami vedúcimi ku krátkej sekunde ich života, ktorá bola svojou nezamenitelnosťou schopná vypovedať viac ako večnosť spolu.

naspäť ↑

2.C

Sekunda večnosti

 

Bolo dvadsať jedna päťdesiat. Chladný dážď jej klopal na okná. V ten deň musela byť obloha naozaj veľmi smutná keď ronila toľko sĺz. Plakala obloha a ona nezaostávala. Schúlená v perine počúvala rytmus dažďa a premýšľala nad svojim životom. Chvíľu po tom, ako kostolné zvony, ktoré sa nachádzali kúsok od jej domu odbili desať hodín upadla do hlbokého spánku. Začala padať. Padala a padala ako Alenka králičou norou. Cítila prázdnotu za jej chrbtom.

Vedela len, že padá a dúfala v bezbolestný pád. Dúfala, že naozaj sníva. Čím dlhšie padala tým väčší chlad cítila. Začala vidieť zem. Samotné dno priepasti, alebo ako inak by to nazvala. Zovrela päste a modlila sa, aby pád prežila. Dopadla. Prežila to. Cítila pevnú pôdu pod nohami. Teraz už na sto percent vedela, že sníva. Žiadnu fyzickú bolesť necítila. Aby sa uistila dala si facku. Nič. Akoby si ju nikdy nedala. Verila v to, že tento sen bude krásny. Verila v to, že sa ráno zobudí s úsmevom na perách spomínajúc na tento sen. Rozhliadla sa vôkol seba. Nevidela nič známe jej očiam. Nepočula nič. Bolo tam len ticho a chlad. Začala byť skeptická voči svojmu predchádzajúcemu želaniu, že tento sen bude krásny. Bola typ dievčaťa, ktoré v noci zaspávalo so slzami v očiach a ráno sršilo pozitívnou energiou. Mala rada tento stereotyp. Začala si uvedomovať, že jej myšlienky sú zrazu akési zosilené. Fyzicky síce necítila nič, ale myšlienky zjavne tento stav vyvážili. Boli živšie ako kedy predtým. Boli tak reálne, tak skutočné akoby nikdy nezaspala. Zaplavila ju túžba spoznať toto temné miesto, do ktorého zablúdila v nekonečnej ríši snov. Túžila zistiť, kde je. Mala v pláne prebádať každé zákutie toho miesta. Každý jeden jeho kraj. Preskúmať každú smietku prachu v ňom. To miesto pôsobilo tak depresívne. Blúdila ním, hľadala. Hľadala niečo od čoho by sa mohla odraziť. Niečo, na základe čoho by zistila, kde sa nachádza. Lenže nebolo tam nič. Nič len číro čistá prázdnota. Nevzdávala to. Stále rozmýšľala nad tým, kde je. Po nekonečnej chvíli premýšľania na to konečne prišla. Slzy sa jej náhle natlačili do očí. Zrazu jej to všetko dávalo zmysel. Začala chápať prečo jej pocity a myšlienky boli tak skutočné aj keď len sníva. To miesto na ňu malo tak silný vplyv. Zaplavoval ju smútok a zdanlivo nekončiace sa množstvo negatívnej energie. Zahryzla si do pier a na hlas vyslovila svoje zistenie. „Som vo svojej hlave… Všetká tá negativita, všetká tá temnota, všetok ten chlad…Všetko toto je moja myseľ.“ Toľká irónia. Ešte pred chvíľou dúfala v krásny sen a následne na to sa ocitne vo vlastnom pekle. Ešte pred chvíľou ani netušila, že tak temné miesto môže existovať a v zápätí zistí, že blúdi vo vlastnej hlave. Podľamujú sa jej kolená a so stekajúcimi slzami padá k zemi. Stále si nepripúšťala, že to hrozné temné miesto stvorila ona. Šalela z toho, blúznila. Razom si nevedela spomenúť na jediný šťastný okamžik jej života. Paradoxne ničila samú seba.

Vyskakovalo na ňu všetko to zlé. Tie najhoršie spomienky a zážitky. Chcela sa pred nimi schovať, chcela pred nimi ujsť. Chcela, veľmi chcela, no cítila, že je k tomu miestu spútaná. Ešte chvíľu zlomená sedela na zemi. Zrazu prekonala samú seba, postavila sa a začala utekať. Utekala… utekala najrýchlejšie ako mohla, no cítila, že jej sú v pätách. Cítila ten chlad, ktorý jej dýchal na chrbát. Dohnal ju. Dohnalo ju všetko. Dohnali ju všetky tie zlé veci, pred ktorými sa v reálnom živote schovávala, dohnali ju hlasy v jej hlave, ktorých vplyv v reálnom živote obmedzila. Zrazu nad nimi nemala žiadnu kontrolu. Začali ju ovládať. Nedokázala sa ubrániť ich náporu. Vyčítali jej všetko to zlé, čo v živote spravila, všetky jej chyby. Bola vyčerpaná. Cítila sa ešte horšie ako predtým a to by si v danej chvíli myslela, že to už horšie byť nemôže. Na sekundu sa vytrhla z tranzu temnoty a opäť sa pokúsila spomenúť si na niečo pekné. Stále to nešlo. V tej chvíli to bolo naozaj nemožné. V tej chvíli by aj trepot nádherných motýlích krídel vyžaroval čosi temné. Zásuvka s nápisom „To pekné, čo si zažila, to pekné, čo máš“ sa jej z hlavy záhadne vytratila. Možno jej ju niekto ukradol, možno ju niekto spálil na popol. Ťažko povedať, ale nebola tam. Nebola tam vo chvíli keď ju najviac potrebovala. Pohltila ju tma. Pohltila ju úzkosť. Zošalela. Začala sa uzatvárať sama pred sebou. Posledný plameň nádeje zhasínal. Blúdila očami vôkol seba. Snažila sa udržať nažive poslednú nádej. Bola tam. Zbadala ju na zemi. Krabicu, ktorá svojou žiarivo bielou farbou v nekonečnej temnote priam kričala o svoju pozornosť. Volala na ňu, akoby túžila po tom byť otvorená. Akoby sa chcela podeliť o tajomstvo čosa skrýva vnútri nej. Podišla k nej a zohla sa po ňu. Upriamene na ňu pozerala. V zápätí si všimla, že je na nej drobným písmom napísané : Východisko. Je pevne rozhodnutá ju otvoriť. Dúfa, že v nej bude niečo čo jej pomôže prežiť túto nočnú moru. Dúfa, že v nej nájde kúsok šťastia, trocha pozitívnej energie, hocičo. Hocičo, čo jej pomôže. Otvorí krabicu. Vidí ho. Vidí ako na ňu pozerá dokonalo nabrúsený nôž. Paradoxne vedela, že obsah krabice jej túto nočnú moru nepomôže prežiť, tak, ako si želela kým ešte netušila čo je v nej, ale naopak zomrieť. Začala rozmýšlať nad dôvodmi, prečo to nespraviť, no keďže nedokázala myslieť na nič pozitívne neprišla na nič.

Začína jej dochádzať, že toto je to, čo by odohnalo všetko to zlé. Pomyslí si , že fyzická smrť nie je taká hrozná ako psychická a ona sa už cítila napoly mŕtva. V tomto sne absolútne bezmocná. Strácala kontrolu nad sebou. Nemala kontrolu nad vlastnou hlavou. Navyše je to len sen. Zobudí sa a všetko bude fajn. Posledná iskra nádeje zhasínala.

 

Posledný lupeň poslednej ruže padá,

ostala na tomto mieste úplne sama.

Posledný lupeň poslednej ruže padá

na jej život temný prach sadá.

Posledný lupeň poslednej ruže padá,

cíti, že to už nezvláda.

Posledný lupeň poslednej ruže padá…

Posledný lupeň poslednej ruže padá…

Túžba siahnuť po noši rastie,

neverí, že tu nájde šťastie.

Snaží sa od noža držať ďalej,

no stratila aj poslenú nádej.

 

Stále túžobne pozerá na nôž. Sleduje jeho ostrú čepeľ. Nakoniec predsa neodolá túžbe ukončiť túto hru. A tak…

 

Posledný lupeň poslednej ruže padne

a nakoniec po noži siahne.

 

Zobúdza sa. Pozerá na hodiny. Svieti na nich dvadsaťtri nula nula. Neklamú. Kostolné zvony odbíjajú. Dážď stále neutíchol. Stále mala zlepené oči zo sĺz, v ktorých zaspávala. Bola však rada, že tá nočná mora konečne skončila. Mala pocit, že tam bola večnosť. Pár rokov, pri najmenšom, no hodiny tvrdili niečo iné. Bola tam prostú hodinu, no čas je zjavne v ríši snov naozaj relatívny. Bola to jej pekelná hodina. Začala premýšľať nad tým, čo tam prežívala. Uvažovala ako je možné, že tie myšlienky boli tak skutočné. Tak skutočné, že si na ich intenzitu pamätá aj teraz. Popadá ju pocit úzkosti. Opäť. Má zovreté srdce. Snaží sa tú myšlienku dostať z hlavy no drží sa tam ako kliešť. Začína si uvedomovať, že ten hrozný sen nebol obyčajný, ale že bol odrazom reality. Premýšlala nad svojim životom. Znova a znova. Nechce si to pripustiť, no vie, že je to naozaj zlé. Ten sen jej otvoril oči. Zrazu prestala mať chuť schovávať svoju bolesť za úsmev. Začala si pripúšťať, že to temné miesto skutočne existuje a je v nej. Jej podvedomie ju donútilo prostredníctvom sna uvedomiť si ako sa vo vnútri skutočne cíti.

Znova sa rozplače. Nevie prestať. Keby miesto sĺz ronila krv už dávno by vykrvácala. Začne rozmýšlať nad koncom sna. Nad tým, že smrť všetko vyrieši. Cítila sa presne tak ako v tom sne keď nevedela ujsť preč. Preč od toho zlého. Povie si, že keby siahne po noži aj teraz, zničí to temné miesto. Natrvalo. Navždy. Zničí kúsok temnoty, ale ako obeť musí zničiť seba. Nevadilo jej to. Ona už zničená bola. Bez vedomia poznačená životom a razom to na ňu všetko doľahlo. Vylial sa na ňu oceán sklamania, oceán úzkosti, nekonečný oceán číro čistej beznádeje. Konečne si uvedomila, že už roky neokúsila chuť šťastia. Zabudla na jeho chuť. Cítila sa ako slnko pri zatmení. Jej svetlo sa rozplynulo poza mesiac a ona sama ostala zatienená. Prinášala svetlo ostatným a sama mala život tmavý ako hĺbka oceánu. Razom sa postaví z postele. Je pevne rozhodnutá. Utrie si slzy a sebavedomejšie ako kedy predtým odkráča do kuchyne. Nie po náplasť na dušu v podobe čokolády, ale po náplasť na život. Po predmet vykúpenia. Otvorila prvú zásuvku pod kuchynskou linkou a vytiahla z nej nôž s najostrejšou čepeľou. Uprene pozerá na predmet, ktorý mal ukončiť jej život a zisťuje, že vyzerá identicky s nožom zo sna. Príde jej to ironické vzhľadom na fakt, že z krásneho sna, v ktorý dúfala vznikla nočná mora, ktorá ju v konečnom dôsledku prinúti ukončiť jej život. Vracia sa do spálne. Ustelie krásne snehovo biele posteľné prádlo a posteľ obloží lupeňmi z červených ruží, ktoré dostala na svoje nedávne dvadsiate narodeniny. Učeše si krásne dlhé vlasy a spraví decentný make-up. Bola nádherná. Chcela, aby aspoň tento okamih jej života bol dokonalý. Zhasla svetlo, zapálila sviečky a v šere ich plameňa začala písať svoj list na rozlúčku. Ospravedlňovala sa v ňom každému, o kom vedela, že ju má rád. Vedela o tom, že ju majú ľudia radi, no ako zámienka prečo ostať žiť jej to nestačilo. Bolo jej však ľúto, že sa prvý krát v živote musí zachovať sebecky a nechať tu tých, na ktorých jej záležalo. Svoje rozhodnutie však nehodlala zmeniť. Zapla svoju obľúbenú pieseň a obliekla krásne snehovo biele šaty ladiace s jej dokonalo ustlanou posteľou. Ladne si ľahla na posteľ pevne zvierajúc nôž v pravej ruke. V ľavej ruke držala list na rozlúčku. Všade bolo ticho. Ulice boli ľudoprázdne. Bola započúvaná do svojej obľúbenej piesne. Čakala na pol noc. Nastal ten moment. Kostolné zvony začali odbíjať pol noc. Bez zaváhania dvihla pravú ruku a brucho si prebodlanožom. Cítila, že o chvíľu bude po všetkom. Jej biele šaty vsakovali vínovo červenú krv. Začínala zatvárať oči.

 

Posledný lupeň poslednej ruže padá,

zomiera príliš mladá.

 

Nostalgicky spomína. Celý jej život jej preblisne hlavou. Všetko spomienky, zážitky všetko sa jej začalo vynárať v hlave. V mysli stretávala známe tváre. Začínala byť ospalá. Mala pocit, akoby svoj život prežila znova. Myslela na to čo zažila, na to, čo zažiť mohla. Svoj čin však neľutovala. Jej spomínanie na život trvalo asi sekundu. Pomaly sa končila a ona už bola v období spred pár dní kedy s úsmevom na perách prijímala gratulácie k jej okrúhlim narodeninám. Uvedomila si, že jej úsmev nebol úprimný. Kto by bol však povedal, že ďalších sa nedočká. Zavrela oči a jej sekunda spomínania skončila.

A to… To bola jej sekunda večnosti.

naspäť ↑

2.D

Sekunda večnosti

 

Poznámka autorky: Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná. Všetky postavy sú vymyslené.

7:50. Schádzam po schodoch so zväzkom reďkoviek v ruke a s malou dušičkou dúfam, že nejaký dobrosrdečný človek nechal pootvorenú šatňu, aby ľudia ako ja nemuseli plýtvať svojou drahocennou energiou na takú banálnu činnosť akou je vyberanie kľúčov z tašky. Možno ma vypočulo samo nebo, neviem, ale s radosťou zisťujem, že v šatni sa už nahromadil hlúčik medzi sebou debatujúcich spolužiakov .S úsmevom vchádzam medzi nich práve keď sa väčšina poberá na odchod a namiesto mnou od nich očakávaného pozdravu počujem: ,,Peťa, ty si ale riadne odvážna!“ Zvraštím čelo a na zlomok sekundy rozmýšľam, ako sa k danému človeku mohli dostať moje fotky zo soboty, ale kým stihnem zareagovať , zostávam v šatni už len sama.Chvílu zostávam v pomykove, ale skutočnosť, že nemám štyri z troch domácich ma rýchlo prebudí naspäť do reality a nahodím tempo smerom do triedy.
Po úspešnom zdolaní všetkých tých prekliatych schodov sa opäť stretávam s- v danej chvíli pre mňa nepochopiteľnými –reakciami. Skupinka dievčat z mojej triedy mi priam vyrazí dych. Začalo sa to hneď, ako ma zbadali. Ukazovanie prstom a ,,nenápadné,, šepkanie by som ešte odôvodnila faktom, že som cépéčkarka a myslia si, že som tie reďkovky ráno vybrala zo zeme spolu s celou úrodou, ale akt prežehnávania jasne patriaci smerom k mojej osobe..čo sa to, sakra, deje? Dostali sa tie fotky všade? Napriek tomuto všetkému som ich pozdravila, ale ony sa nezmohli na nič viac, než na sklopenie zraku. Trochu otrasená po týchto ranných udalostiach zamierim rovno do triedy s očakávaním, že narazím na aspoň trocha lepšie reakcie. Už odo dverí počujem šum, ktorý je výsledkom zliatia všetkých rozhovorov, ktoré za nimi práve prebiehali. V očakávaní vchádzam do už dobre známej triedy a očami hľadám tú jednu osobu, ktorej sa môžem vysťažovať a povedať jej o mojich čudných ranných zážitkoch.Cestou k lavici sa cítim, akoby som prechádzala uličkou hanby, keďže, na počudovanie, ani tu nemám núdzu o pohľady.Zrýchlim chôdzu a celá zmätená si sadám vedľa spolusediacej. Čakám od nej nežného slova a hlavne vysvetlenie,čo sa to deje,ale keď sa ku mne obráti, jej úsmev z tváre razom zmizne. Nahradí ho totižto výraz, ktorý by sme ľahko našli na človeku, ktorý zočil smrť.
,,Ty asi nevieš, čo máme prvú hodinu, však?“,opýta sa s vážnym tónom hlasu.
Viac ani nepotrebujem. Teraz už viem, že to nemá nič spoločné s mojimi fotkami…nič spoločné s mojimi reďkovkami.Všetky tie narážky,pohľady, šepkanie…prečo mi to nik nepovedal?

 

Hlboký Nádych.Hlboký Výdych. Proces opakujem už po desiaty raz, ale upokojenie nie a nie prichádzať.Nemám dané v náture priveľmi stresovať, ale toto je iné. Toto už nie je o neskorom príchode na hodinu geografie. Toto už nie je o výstupe po schodoch bez prezuviek.Ba dokonca ani o strachu z nepripravenosti na vyučovanie, i keď by to bolo odôvodnené .
Niet možnosti úniku. Pripravujem sa na potupu. Rátam s najhorším…
7:57.Trieda sa pomaly, ale isto napĺňa a spolužiaci na mňa súcitne hladia.V tejto situácii mi však ich súcit stojí za…ehm..nestojí za nič.Bezradnosť mi priam srší z očí a ja nedokážem myslieť jasne. Celá zmeravená sedím a premietam si najkrajšie okamihy mojho krátkeho života.Prichádza koniec.Stálo mi to zato? Naozaj som sa za ten čas ešte nepoučila z chýb druhých?
neostáva mi veľa času a ja cítim blížiaci sa koniec. Tik, tak.Tik, tak. V triede je hluk, ale ja vnímam len zvuk hodín, odpočítavajúcich moju bezútešnú situáciu.po chvíli sa vytrhnem zo zamyslenia a prestávam ľutovať samú seba. Musí predsa existovať nejaký spôsob na záchranu mladého života.
Hlboko v duši cítim, že koniec ešte nemá prísť.
Porozhliadnem sa okolo seba a hľadám tú povestnú metaforickú slamku, ktorej by som sa ako topiaci človek mohla chytiť. Je dokázané, že mozog ľudskej bytosti pod tlakom pracuje na plné obrátky, tak si tento fakt snažím vsugerovať do hlavy.
V presvedčení, že to znásobí moju sústredenosť, klesám hlavou na lavicu. Za množstvo adrenalínu v mojich žilách by sa nehanbilo ani zo desať bungeejumperov. Mám ho totižto pre všetkých dostatok.
No tak, Peťa, mysli. Vykrútila si sa z horších situácii, či nie?
Mojím jediným svetielkom nádeje je fakt, že som aspoň pípnutá isicom. Jeto síce svetielko o veľkosti sviečky pozorovanej za hustej tmavej noci s padajúcou hmlou,ale napriek tomu ho vidím.
Veď, ked nebudem na zozname neodpípnutých, možno si ma nevšimne.Ošemetná to , veru, situácia.
Vo víre vlastných myšlienok sa strácam a ked to už vyzerá, že žiadna záchrana z môjho mozgu sa nechystá prísť..počujem svoje meno. Reagujem, až na tretí raz- pomaly zdvíham hlavu. Očami hľadám zdroj odkiaľ to slabé volanie prichádza a uvedomím si, že moja záchrana je viac než nad slnko jasnejšia.Práve v okamihu, kedy zisťujem, že nie som úplne stratená,uvedomím si, že spolusediaca pri mne nesedela-obiehala spolužiakov a zbierala nápady, ako mi pomôcť.
,,No dobre, počúvaj, ty blbka –máme pár možností ako ťa zachrániť, ale musíme byť rýchle-môžeme použiť šatky, potravinovú fóliu, alebo ti ich oblepiť etiketami,ale osobne si myslím, že..“
V polke vety ju preruší zvuk zvončeka znejúceho v mojich ušiach ako budík trhajúci ma z krásnej spleti snov. Nie nie nie.Obe na seba upriamujeme pohľad a v tom mi vraví: ,,Vyzleč si tie gate.“
Nepotrebujem vysvetlenie.Čítam jej ho z očí. Viem, že musím konať. V snahe upriamiť na seba čo najmenej pozornosti si jeansy dávam dole. Otočím ich a opať si ich obliekam.otočím sa k nej chrbtom a zapína mi zips a s ním aj gombík, ktoré sa aktuálne nachádzajú presne na mojom zadku.
,,Myslíš, že to bude fungovať?“,vravím popritom, čo si sadám na stoličku.
,,Teraz je už neskoro hľadať iné riešenia-toto je tvoj údel-vieš aká je pani profesorka Smutnoselská..“
Rozletia sa dvere a vstúpi. V snahe zakryť moj manéver s nohavicami sa pokúšam stáť tak, aby ma nevidela.
,,Sadnite si,“vraví. Uf. Už len ďaľších 44 minút .Ak toto prežijem, pohľad na svet už pre mňa nikdy nebude rovnaký. Každú sekundu vnímam akoby trvala večnosť. Na hodiny sa radšej ani nepozerám.Vzývam všetkých bohov, ktorých mená poznám. Nič to však nemení na fakte, že moje srdce bije ako splašené.Práve zapisuje chýbajúcich.Svoju pozornosť venuje rebelom, ktorí sú v škole, ale nepípli sa. Ešte, že medzi nich nepatrím.
Keď už to vyzerá, že sa konečne ideme (áno znie to zvláštne, ale pochopte moju situáciu) venovať litike…niečo sa pokazí. Sedí a obzerá sa vôkol seba na celú triedu.Myslím, že to vie. Čo keď to vie? Preboha, len nesmiem upútať očný kontakt.
,,Niečo mi tu nesedí,“povie so zamračeným výrazom. Kamarátka mi stisne ruku na znak podpory…myslím, že tým chcela dať najavo, že ma mala rada a určite mi dá na hrob veniec a na dušičky mi zapáli sviečku,ale nechajme tak.
Potím sa. Pohľad mám sklopený, skoro nedýcham,aby si ma nevšimla. Keby tak dala písomku, aby som sa nemusela postaviť, vravím si. Nemôže vidieť moje nohavice…
Neviem, či zacítila môj strach, alebo ma uvidela už na chodbe, ale mierny rozruch v triede razom utíšila jednou vetou:

,,Petra,prečo máš gate naopak?“
Neviem,čo mám povedať- moja vnútorná panika sa prejavuje už aj navonok :,,Ja,..ja..“Neviem sa vykoktať. A ani to nie je potreba. Má ma prečítanú.Od hlavy až po päty.Alebo lepšie povedané- od dier na nohaviciach až ku prezuvkám.Vraví, že sa mám postaviť a otočiť. Myslím,že o tých dierach by vedela aj bez toho,ale poslúchnem.
Vrámci môjho duševného zdravia sa podobným nohaviciam budem už radšej vyhýbať.
Klesám v jej očiach, cítim to….niet horšieho pocitu.Jej pohľad som zachytila len na sekundu, ale bude v mojich spomienkach naveky…

naspäť ↑

3.B

Sekunda Večnosti

Moja stará mama sa na fotky pozerala ako na západ slnka.
Nechápal som celkom, prečo. Ale neskôr som si vypočul jeden príbeh a konečne som pochopil.

***

Horizont sa rýchlo a pomaly zároveň, veľmi rýchlo a pomaly zároveň, sfarboval z azúrovej modrej, cez jantárovú a zlatistú až po karmínovo červenú a na jemných oblakoch sa farby miešali – tak krásne – až to vyrážalo dych. Slnko už nebolo vidieť, posledné jagavé lúče zmizli za horou a obloha tmavla, až celá, celučičká sčernela. Bolo to krásne a smutné, a krátke ale silné.
Vyšiel mesiac a hviezdy.
Nahradili slnečnú žiaru svojou striebristou, tajomnou a mystickou, vzduch ochladol, no vánok vial stále ten istý.
Niekde v hore zavýjal vlk. Zavýjal na mesiac, ako každú jednu noc.
A ako každé jedno ráno, mesiac zmizol za lúčov ranného, nesmelého slnka, vlk skučal, keď jeho láska mizla.
Každú noc.
A všetko bolo pomalé a rýchle zároveň, pokojné a silné, a krásne.
Vlk rozprával každú noc príbeh. Každú noc som ho počúval. Každú noc mi vytiekla slza a potom som cez zhon dňa na príbeh zabudol, len aby som si ho mohol v noci vypočuť.
Rozprával príbeh starý ako čas, a to doslovne.
Začal sa dávno, veľmi, veľmi dávno, keď ešte nebol zrodený priestor a vesmír, a bol iba čas. Nekonečný, osamelý čas.
Večnosť. Sekundy.
Večnosť bola tmavá a pomalá, osamelá a smutná, ale vytrvalá a trvácna. Večnosť zahorela láskou – och, smrteľnou láskou – ku krehkej sekunde.
Videla ju umierať znova a znova.
Trpkla a plakala ako nebo počas jesenných búrok.
A predsa jej srdce žilo a dýchalo ďalej, pretože po sekunde prišla ďalšia sekunda a potom ďalšia, a nedovolila jej srdcu oddýchnuť si. Zmorenému srdcu večnou láskou.
Sekundy prichádzali a odchádzali a po nejakom čase večnosť nebola sama. Prišiel vesmír a prišli galaxie, prišli hviezdy a mesiace.
A celý vesmír ľutoval večnosť. Myslel si, že on nikdy nezažije útrapy podobné tým jej.
Och, ako sa len mýlil.
Niečo na večnosti a jej láske bolo. Možno to bol osud? Možno bol osud skôr ako večnosť a zapísal sa do všetkého, čo sa zrodilo neskôr.
Lebo aj po takej dlhej a nekonečnej dobe sa príbeh večnosti odrážal, v každom kútiku priestoru, aj mimo neho.
Každý si našiel svoju sekundu a každý ju stratil.
Zaľúbili sme sa do západu slnka.
Zaľúbili sme sa do jesenných listov.
Zaľúbili sme sa do sedmokrások a snežienok, jemných lupeňov kvetu, hlbokého nádychu a do piesne slávika, a do tieňu pod čerešňou, ktorý vytvoril taký krásny obrazec keď vial vánok, a do plameňa zápalky, a do úsmevov, a objatí, a do čistých posteľných obliečok, do vône čerstvo upečených sušienok, do vločiek, žiarivých vláken v žiarovkách, do súhvezdí z kvapiek, ktoré stiekli po zahmlenom okne, do snehuliakov a piesku medzi prstami na nohách, do chvejivého, posledného tónu skladby.
Do hviezd a do mesiaca.
A všetci sme sa rozplakali, lebo sme chápali večnosť, keď smútila za svojou sekundou.
A ja som pochopil, prečo sa moja starká pozerala na fotky ako na západ slnka.

naspäť ↑

Oktáva

Bol to štvrtý deň cesty, keď Vlak č.2 náhle zastavil. Mladá dáma zdvihla hlavu od knihy, ktorú držala v rukách a pozrela sa von oknom. Od Irkutsku boli ešte ďaleko a okolo nich sa rozliehala chladná ruská krajina. Zavrela knihu a vyšla zo svojho vozňa. Na chodbičke stálo niekoľko ďalších pasažierov. Všetci čakali. Prečo vlak zastavil, keď mal ďalej pokračovať v ceste? Stalo sa niečo? Ich otázky boli čoskoro zodpovedané príjemným a pokojným mužským hlasom.

“Drahí cestujúci, ospravedlňujeme sa ale vlak musel z technických príčin zastaviť. Prosíme Vás o chvíľku trpezlivosti.”

Aké technické príčiny? pomyslela si mladá dáma.

Vždy bola zvedavá, niekedy až príliš, ako jej hovorievali muži, ktorých vo svojom živote stretla. Nevenovala tomu však veľkú pozornosť. Nadvihla si teda lem dlhých tmavomodrých šiat a rozhodla sa prejsť do jedálenského vozňa.

Ako tak prechádzala pomedzi filozofujúcich cestujúcich, počula rôzne teórie. Niekto tvrdil, že vlak zrazil akési zviera, iný, že ide o jednoduchú prekážku na trati.

Ubiystvo!, zahlásil muž v obleku, s klobúkom na hlave.

Nepovedal to dostatočne nahlas, aby ho počuli všetci cestujúci, avšak získal si pozornosť mladej dámy. Zastavila a pozrela sa mužovi do tváre. Mal smaragdovo zelené oči, ktoré pri jeho tmavých vlasoch takmer žiarili.

“Prepáčte mi, ale prečo si myslíte že sa stala vražda?”

Muž sa na ňu pozrel, jeho pohľad prešiel od jej topánok, cez celé jej telo a zastavil sa až pri jej očiach.

“Slečna, určite čítate správy. Na stanici som zazrel ako do vlaku nastupuje samotný Fyodor Petrushev. Ani na minútku nepochybujem že obeťou je on! Všetci ho chcú mŕtveho za to, čo spravil, a ak sa našiel v tomto vlaku jeden dobrák a vykonal to v prospech nás všetkých, môžeme mu len poďakovať,” povedal s jemným povýšeneckým tónom.

“Petrushevovi nebolo nikdy nič dokázané a navyše, prečo zabíjať vo vlaku, kde nie je úniku, a nie v meste, kde sa človek ukryje na každom rohu?”

“Tak ako môže v meste uniknúť vrah, môže aj obeť. Tu sa pred svojím osudom neskryjete.”

“Prečo teda zastaviť? Nie je lepšie keď vlak pôjde a pri najbližšej zastávke, prídu vraha zadržať rovno na stanicu?”

Druhý muž len v tichosti sledoval to, ako mladá dáma oponovala.

“Áno, v tom máte pravdu, ale najprv musíme zistiť o koho ide. A prejsť celý vlak trvá príliš dlho. Kým by sme došli do Irkutsku, nestihli by skontrolovať ani štvrtinu z nás.”

Prikývla. Otočila sa že chce pokračovať v predieraní sa cez ľudské telá, no skôr ako stihla vykročiť, muž ju zastavil.

“Smiem sa vás opýtať na meno?”

Na jeho tvári sa popri tom objavil menší úsmev, akýsi znak uznania za to, že si dovolila vyjadriť svoj názor, nie však dostatočne veľký aby znamenal povolenie, že to môže robiť zakaždým.

“Vasilisa Ulanova.”

“Vasilisa, smiem vás odprevadiť, nech už máte namierené v tomto vlaku kamkoľvek? Bol by som veľmi smutný, keby sa vám niečo stalo.”

Mladá dáma však nepovedala nič, len pokračovala ďalej. Na svojom chrbte však cítila pohľad muža s klobúkom.

“Ako sa voláte vy?” opýtala sa, no pohľad mala aj naďalej upriamený na chodbu pred sebou.

“Pyotr.”

“Ako veľmi ste si istý, že muž, ktorého ste na stanici videli bol skutočne Petrushev?”

“Nech ma zabijú hneď teraz, ak to nebol on,” zahlásil hrdo.

Vasilisa prudko zastavila, otočila sa na opätku svojich topánok a Pyotrovi takmer padol jeho klobúk, keď sa snažil do nej nenaraziť.

“Nikto vás nemusí zabíjať, avšak viem že Fyodor Petrushev do vlaku určite nenastúpil. Mala som totiž cestovať po jeho boku, no na poslednú chvíľku ho niečo zdržalo v Moskve a nemohol ísť so mnou.”

Prekvapenie na jeho tvári bolo tak jasné, že si nemohla pomôcť a pousmiala sa pri myšlienke na to, že vytiahla niečo, čo muž s klobúkom nikdy neočakával.

“To nie je možné. Videl som ho! Musel to byť on!”

“Je mi ľúto Pyotr, ale mýlite sa. Nemáme však čas na hlúpe dohady, chceme predsa zistiť o čo naozaj ide, nie?”

Jeho oči boli fixované na nej a cítila že nech sa pohne kamkoľvek, on pôjde za ňou. Počiatočný ruch v chodbičkách vo vlaku bol už utíšený, a väčšina cestujúcich opäť pohodlne sedela na svojich miestach. Len niekoľko zvedavcov stále postávalo vonku, a pozorovali každého jedného okoloidúceho, ako keby čakali na správu, o tom čo sa naozaj deje.

Bola to skutočne vražda? Klamal Fyodor a nastúpil do vlaku bez nej? Čo si myslia všetci tí zvedavci okolo?

“Vasilisa, pozrite sa,” povedal Pyotr, zatiaľ čo ukázal na hromadu ľudí pred nimi.

Jeho slová ju vtiahli späť do reality, preč z jej myšlienok. Vybehla smerom k nim a za sebou počula ako jej Pyotr kričí aby tam nechodila.

“Slečna, tu nemáte čo robiť,” povedal jeden a pokúsil sa ju zastaviť, no ona bola rýchlejšia.

Zastavila sa až pri vchode do kupé a s hrôzou v očiach spozorovala telo na zemi.

“Odveďte ju odtiaľto,” kričal niekto.

“Blyat.”

“Slečna, musíte odísť. Prosím poďte s nami,” povedal muž, ktorý k nej prišiel a dal jej ruku pred telo, čím jej jasne naznačil že nesmie ísť už ani o krok ďalej.

Svoju pozornosť odvrátila od tela a presunula ju na muža, ktorý sa domnieval že jej môže prikázať, aby odišla.

“Dajte tú ruku preč drahý pane, ak ju chcete po dnešku ešte mať. Tento muž, na ktorého sa tu pozeráte, je môj snúbenec, a nič na svete ma nedostane z tohto miesta.”

V jej očiach sa pomaly začali hromadiť slzy, no nedovolila aby to bolo počuť v jej hlase. Nikdy neprejav slabosť. Slová jej matky jej zneli v hlave, hlasnejšie ako kedykoľvek predtým. Muž však neustúpil a naďalej držal ruku pred ňou. Nadýchla sa a bez ďalšieho premyslenia zabodla opätok svojich topánok mužovi do chodidla. Ten sa s výkrikom bolesti skrčil a skôr ako sa stihol znova vystrieť, mu dlaň mladej dámy pristála na tvári.

“Povedala som vám aby ste tú ruku dali preč. Nemyslím si, že to bola nesplniteľná prosba.”

Kútikom oka zazrela, že spôsobila menší rozruch, a cestujúci, ktorí ju počuli, teraz so záujmom sledovali, čo sa deje.

“Pokiaľ ma tu necháte, nepoviem všetkým vo vlaku, čo sa deje.”

Muž sa pozrel na zvyšok provizórnej skupiny detektívov a čakal na povolenie. Tí súhlasili.

“Ako sa voláte?”

“Vy sa ma otázky pýtať nebudete ale ja vám jednu položím. Čo sa stalo môjmu snúbencovi?”

“Slečna, musíte pochopiť, že…”

“Jej meno je Vasilisa Ulanova, a vy musíte pochopiť, že táto žena práve prežíva asi najväčší šok svojho života,” vstúpil do rozhovoru Pyotr.

“A vy ste?”

“Jej spoločník na cestách. Prosím, odpovedzte na otázku slečny Ulanovej.”

“Domnievame sa, že šlo o infarkt. V Irkutsku dáme telo niekomu, kto nám bude vedieť povedať viac.”

“Nie! Jeho domovom je Moskva. Nikdy by nechcel aby skončil v tejto diere.”

“Slečna, je nám to ľúto. Musíme však poslať telo na analýzu. Zabezpečíme však aby sa hneď potom vrátilo do Moskvy. Viete nám ešte povedať ako sa tento muž volal? Nemá pri sebe žiadne doklady a jeho batožina nemá menovku.”

“Volá…volal sa Fyodor Petrushev,” povedala a sklonila hlavu k telu muža, ktorého milovala.

“Ďakujeme.”

Pyotr odtiahol mladú dámu preč od tela a držal ju za ruku až kým nedošli do neďalekého jedálenského vozňa. Bola ako neprítomná. Všetko sebavedomie, všetka tá hrdosť a energia ako keby zmizla. Ako keby tam ani nikdy nebola. Jej telo nevedomky zrkadlilo všetko čo robil on. Posadil sa on, posadila sa aj ona. Položil si ruky na stôl, jej hneď nasledovali.

“Je mi to ľúto Vasilisa.”

Neodpovedala, len sa okolo seba poobzerala. V jedálenskom vozni nebol nikto ďalší. Ako keby boli jedinými cestujúcimi. Jej oči našli tie jeho a hodnú chvíľku len ticho sedeli.

“Nepoznávam vás Pyotr a vy nepoznáte mňa. Práve preto som sa rozhodla s vami podeliť o môj príbeh. Jeden človek na svete by mohol poznať pravdu, nech to aspoň trochu uľahčí to bremeno, ktoré budem po zvyšok života niesť.”

Pyotr sa nadýchol že niečo povie, no jej vážny výraz ho zastavil.

“Bolo to asi pred dvoma rokmi, keď moja sestra prišla domov so zásnubným prsteňom.” povedala a dotkla sa diamantu na jej ruke, ktorý si Pyotr dovtedy nevšimol. “Bola pomätená. Vôbec toho muža nepoznala a aj napriek tomu sa rozhodla nás opustiť, len aby mohla byť s ním. Nikdy som z neho nemala dobrý pocit a vedela som že to skončí zle. Nikdy som si však nemyslela že moju sestru zabije a už vôbec nie kvôli niečomu tak hlúpemu ako žiarlivosť. Nedokázali mu to. Petrushev mal imunitu ako nikto v celom Rusku!”

Až keď vyslovila jeho meno, začal Pyotr chápať o čo ide.

“Vasilisa, vy nie ste jeho snúbenica, nemám pravdu?” povedal s hrôzou a nenápadne sa snažil dostať na okraj stola, pri ktorom sedeli.

“Som. Samozrejme že som. Ako inak by som mohla vedieť, že práve pred štyrmi dňami sadne na tento vlak? Ako inak by som sa zbavila akéhokoľvek podozrenia? Nikto nevie, že som sestra jeho bývalej ženy. Všetci však súhlasia, že si zaslúžil zomrieť za to čo spáchal. Ona mu nič nespravila. Pochopte to Pyotr. Aspoň vy, keď už nie polícia!”

“To vy! To vy ste ho zabili.”

“Prosím, neutekajte. Chcem len aby ste ma vypočuli. Moja cesta sa čoskoro skončí. Chcela som len aby zomrel tu, lebo práve tu ju spoznal.”

“Musím to nahlásiť polícii, nemôžte odísť. Ste vrahyňa. Zabili ste človeka,” hovoril stále Pyotr, ktorý chcel od mladej dámy ujsť tak ďaleko ako sa len dá.

“Neodporúčam vám to. Vy ste ten, kto vykrikoval o vražde vo vlaku. Vy ste ten, kto povedal že by bol rád keby Petrushev umrel, a nebola som sama, ktorá to počula. Všetky dôkazy ukazujú na vás. Preto vám o tomto hovorím. Moja sestra bola dobrý človek, verím že ste jedným aj vy. Chcela som aby niekto vedel, že jeho smrť mala dôvod. Spravodlivosť na tomto svete je ojedinelá, no moja rodina si ju zaslúžila.”

“Toto vám neprejde Vasilisa.”

Pyotr sa postavil a chcel utiecť a vykrikovať po celom vlaku, že vrahom je Vasilisa Ulanova, obyčajná mladá dáma, cestujúca z Moskvy až na druhý koniec Ruska, no niečo ho zastavilo. Musel chvíľku uvažovať čo to bolo, no v tom si to uvedomil. Mladá dáma sa usmievala. Jej oči žiarili šťastím, a jej pery boli vykrutené do zvráteného úsmevu. To čo spravila, ju tešilo.

“Ste monštrum.”

“Áno, som. Ale kto by nebol, keby šlo o jeho rodinu, nemám pravdu?”

“Nie. Pôjdete do väzenia! Nie ste o nič lepšia ako on. Nezaslúžite si…,” skôr ako dopovedal ho prerušila.

“…žiť. Nezaslúžim si žiť a preto ani nebudem. Môj príbeh, je teraz vašim. Všetky detaily, ktoré vám nestíham teraz povedať, nájdete v zápisníku v mojej batožine. Sú tam listy, moje poznámky a fotografie. Všetko, čo pre dobrý článok potrebujete. Ste predsa novinárom, nemám pravdu?”

“Ako to viete?”

“Chcela som aby ste boli v tomto vlaku, a peniaze, ktoré mi Petrushev poskytoval, boli viac ako dostačujúce, aby som zaplatila jeden lístok. Teraz ostáva už iba posledná otázka. Aký titulok bude svietiť na hlavnej stránke? Vrahyňa vo vlaku či Sesterská láska?”

Pyotr sa nestihol čudovať. Celé to bolo naplánované. Pred ním sedela obyčajná žena, ktorá sa z detektíva stala v krátkom čase vdova, vrahyňa a milujúca sestra. Všetko mala premyslené tak, že ju nikto nemohol spojiť s vraždou jej snúbenca. Bola geniálna.

“Už to mám!” vykríkla.

Videl že sa na niečo chystá, no skôr ako ju mohol zastaviť alebo niekoho zavolať, si priložila jedálenský nôž k hrudi a jedným rýchlim pohybom ho poslala hlbšie do svojho vnútra. Pyotr k nej pribehol, no nedokázal jej pomôcť. Kričal na celý vlak.

“Mladá dáma a Transsibírska magistrála,” povedala a vydýchla.

Trvalo mu iba krátku chvíľku kým pochopil čo tie slová mali znamenať. Bol to titulok pre jeho článok, niečo, čím odovzdá odkaz celému Rusku.

naspäť ↑

4.B

Mladá dáma a Tranzsibírka magistrála

 

Písal sa október 1921, vonku bolo ledva pol stupňa a mráz zbičoval každého, kto sa čo i len opovážil vyjsť z dverí stanice a nastúpiť na vlak. Už sa chýlilo k večeru a vlaky chodili len zriedka, ľudí na stanici ubúdalo.

Keď odbilo desať hodín, na stanici zostali už len zo dva tucty čakajúcich. Dámy a páni čakali na posledný vlak, ktorého očakávaný príchod mal byť o pol hodinu, no kvôli mrazom meškal. A my sme boli medzi týmito čakajúcimi. Ja, môj otec a brat. Vtedy som mala len trinásť rokov a ešte som si neuvedomovala veci tak, ako dnes. No tento večer sa mi zapísal do pamäti. Boli sme na ceste domov, lebo otec vybavoval nejaké úradné záležitosti a povedal matke, že nás vezme so sebou. Už sme tam boli týždeň a po matke sa mi naozaj cnelo. Viem, že aj bratovi, hoci si to tak nepriznával.

Sedeli sme vnútri v stanici premrznutí na kosť a unavení. Oprela som sa o otca a ten ma objal, aby sme sa aspoň trošku zohriali. Vtedy som si z dlhej chvíle začala všímať aj ostatných. Napravo od nás sedela staršia dáma so psom. Bola to najskôr vdova, ktorá zdedila veľkú sumu po manželovi. Teda to som si o nej pomyslela, bola to totiž taká tá premaľovaná vyvoňaná a dobre oblečená pani, ktorá nemala deti a žila len pre toho psa, aj keď som nerozumela prečo, keďže ten pes bol naozaj škaredý. Tá pani nebola vôbec milá. Keď sme prišli, všimla som si, ako vrieska po nejakom pánovi kvôli tomu, že sa jej už jeden vlak zrušil, akoby to bola jeho vina. Prešla som pohľadom ďalej. Obďaleč sedela partia úradníkov, vedela som si ich zaradiť len kvôli tomu, že boli oblečení ako ocko. Neboli ničím zaujímaví, jednoducho nudná partia hlasných ľudí. Ďalej som tam videla manželský par čítajúci noviny a okolo nich pobehovali ich deti. Takto som tam videla kopu rôznych tvárí.

No jedna sa mi predsa zapáčila viac, ako ostatné. Bola tam mladá dáma sediaca v dave. Nebola tu od začiatku, musela prísť len malú chvíľu pred tým, ako som si ju všimla. Líca mala ešte červené od vonkajšej zimy a na kabáte ešte neroztopený sneh. Ani som nezbadala, že začalo znova snežiť, no keď som vykukla z okna von, pokrievka bola už vysoká a hustá. Vrátila som sa znova očami na ňu. Niečím ma ohromila, akoby sem prirodzene patrila. No bola tu po prvý krát, tým som si bola istá. Nebola najkrajšia, síce bola namaľovaná, no oči mala rozmazané, dlhé hnedé vlasy, ktoré sa krútili, boli rozcuchané a na nich mala klobúk nakrivo. Šaty, ktoré jej vytŕčali spod kabátu boli staršie a na určitých miestach roztrhané, no aj tak pôsobila, akoby prišla z vyššej vrstvy. Ten spôsob prejavu, akým sa prezentovala, to by nejaká „vidláčka“ nedokázala. Na krku sa jej blyšťal zlatý náhrdelník, ktorý v strede zdobil pravé jeden, neviem či pravý, diamant. Hneď na to mi padli dole oči a premohla ma unúva. Zaspala som. Bol to jeden z tých krátkych ale hlbokých spánkov, ktorý vás dostáva, pokiaľ ste už naozaj unavení.

Keď som sa zobudila, všetko na stanici bolo rovnaké, len niektorý ľudia odišli a pár nových prišlo. No stará pani sa stále hrala so svojím nechutným psom, manželský par si čítal noviny, skupinka úradníkov sa vzadu stále rozprávala… No tá dáma tam už nebola, ostala tam po nej len kabelka. Rozhodla som sa vstať a prejsť sa, otec si to veľmi nevšímal, keďže bol vnorený do konverzácie s bratom. Stanica bola celkom veľká, no stratiť by ste sa tam nevedeli. Po bokoch boli 3 mohutné stĺpy, ktoré držali strop a na každej strane bolo šestoro veľkých okien tak, že ste nevideli na oblohu no ani na zem. Cez okná sa dalo pozorovať, že vonku riadila poriadna fujavica. Bolo jasné, že vlak asi tak skoro nedôjde. Stanica bola pekná, no nie zaujímavá pre oko dieťaťa. Mne to všetko prišlo veľké a staré, hoci mala sotva 10 rokov. Ako som sa tak prechádzala, dostala som sa k skleneným dverám vedúcim k nástupištiam. Veľa toho teda vidieť nebolo, možno preto ma tak prekvapilo, keď som zbadala dve lietajúce červené bodky z cigariet priamo vonku. Bola to tá dáma a pri nej stál jeden z mladých úradníkov. Stáli v zákryte, čiže na nich až tak nefúkalo a vyhli sa aj vločkám padajúcim navôkol, no aj tak tam musela byť strašná zima. Rozprávali sa spolu smiali sa, no neprišlo mi, že by to bolo od nej úprimné. Akoby to robila len zo zdvorilosti. Akoby celý ten rozhovor bol z jej strany len formalita. Ako som ich tak pozorovala, zrazu sa na mňa pozrela. Vyľakala som sa a vracala sa späť smerom otcovi. Po ceste som prechádzala okolo miesta, kde sedela a zvedavosť mi nedala. Nenápadne som jej nazrela do kabelky, len tak mihnutím očka. A tomuto som naozaj nerozumela – kabelka bola prázdna, vôbec nič v nej nebolo. Tak čo tu potom robí večer čakajúca na vlak bez akýchkoľvek vecí, bez lístku? Keď som sa vrátila k otcovi, povedal, že kým som bola preč, vyhlasovali, že vlak by mal najneskôr od hodiny prísť, a tak som si sadla. Ako som tak rozmýšľala nad tou dámou, znova ma premohla únava a zaspala som ale nie nadlho. Lavice na ktorých sme sedeli, boli tvrdé a studené. Chcela som sa nejako zabaviť, no nemala som pri sebe nič okrem vody, pár vreckoviek a nejaké sušienky, ktoré mi zostali ešte z raňajok. Všetky moje hračky boli v kufroch, ktoré boli zamknuté. Tak som sa len oprela a ďalej sa nudila. Chvíľu na to sa vrátila dnu aj s úradníkom, ktorý ale okamžite odbehol k svojim kamarátom. Po ceste k svojej lavičke sa dáma pristavila k pani so psom, ktorej sa následne niečo opýtala, nerozumela som jej, čo to bolo, no paniu to veľmi potešilo, dokonca ju nechala pohladkať toho mini psa. Následne sa vrátila k svojej prázdnej kabelke. Skloneným pohľadom akoby rozmýšľala, popri čom sa hrala s prívesom na krku. Prišla mi smutná, akoby niečo očakávala, no nepodarilo sa to, alebo možno niekoho, no ten neprišiel. V danej chvíli bol pohlaď na túto záhadnú dámu mojou najväčšou zábavou. Takto zamyslená ostala asi ďalších pätnásť minút, teda presnejšie, až kým nevyhlásili, že vlak príde na nástupište číslo sedem. Vtedy akoby sa prebrala a vybrala sa smerom, z ktorého pred chvíľou prišla, no kabelku nechala znova na mieste. Cestujúci sa začali pomaly pripravovať a brať si batožiny, no ja som nič brať nemusela, tak mi otec povedal, nech idem k nástupišťu a pokiaľ tam už bude vlak, aby som vybrala dobré miesta. Celá nadšená som sa vybrala k skleneným dverám, pri ktorých som sa ocitla ako prvá, takže som vedela, že si budem môcť vybrať miesta, aké len chcem. Vyšla som von, kde zúrila fujavica a vybrala sa k danému nástupišťu. Vlak tam ešte nebol, no už ho bolo počuť prichádzať. Viditeľnosť bola dosť zlá, no čím som bola bližšie, tým väčšmi som si všimla dámu s diamantovým náhrdelníkom. Stála tam pri trati zas zamyslená do seba. Keby som mala viac rokov či odvahy, prišla by som k nej, a asi jej niečo povedala, lenže to som ja vtedy nevedela, a tak som tam len stála a pozerala na ňu. Najskôr si ma nevšimla, lebo som tam prišla potichu a stála som v úzadí, predsa aj ja som ju ledva zbadala. Pripadala mi znova veľmi nervózna akoby ustráchaná. Keď zrazu v tom, keď vlak už bol na dosah, akoby sa jej v tvári zočil božský pokoj, úplný pokoj a rozvaha. Ten výraz bol upokojujúci, ako od matky. Zdalo sa mi, že sa dokonca usmieva. Ako vlak prišiel, rozšíril víchricu a ja som na chvíľu stratila všetko z dohľadu. Keď už zastal a všetko sa upokojilo, ona tam už nebola, akoby sa vyparila. Tá dáma z Tranzsibírskej magistrály jednoducho zmizla.

naspäť ↑

4.C

Mladá dáma a Transsibírska magistrála

Zvierajúc v ruke čerstvo zakúpený lístok, nedočkavo vyzerala vlak. Jedinú vec, ktorá bola pre ňu v tejto chvíli rovnako dôležitá ako vzduch. Niekedy sa okolo seba nenápadne rozhliadla, aby sa uistila, že ju nikto nesleduje. Nie, nebola paranoidná, iba opatrná. V hlave si prehrávala sledy udalostí, ktoré predchádzali tejto jej novej situácii. Ešte pred dvomi dňami sa pripravovala na jednu z posledných skúšok z fyziky a teraz čaká tu, na moskovskej stanici, vyzerá Transsib a vymýšľa plán na svoju záchranu. Keď zazrie rútiaci sa vlak, mimovoľne ustúpi. Pre istotu. Akonáhle vlak úplne zastavuje, dáma sa postaví k najbližším dverám a vstúpi, keď sa otvoria. Vyhľadá svoje sedadlo v kupé a zistí, že sa nachádza pri okne. Kufrík si opatrne položí pod nohy a zatiahne záves na svojej strane. Nervózne sa oprie a nedočkavo čaká. Keď konečne začuje písknutie a zacíti trhnutie, vydýchne si. V momente, keď vyjdú zo stanice, záves odťahuje a díva sa von oknom. Aspoň na chvíľu verí tomu, že je v bezpečí. No, na ako dlho? Pýta sa samej seba. Vie, že niečo bude musieť urobiť, ale tiež vie, že už nesmie ohroziť nikoho ďalšieho. Ak jej v tom niekto zabráni, bude to mať nedozerné následky, nielen pre ňu, ale aj pre všetkých ostatných. Svet na niečo také ešte nebol pripravený. Najmä v týchto pohnutých časoch. Keď jej profesor rozrušeným hlasom volal domov, nevedela, čo ho tak vystrašilo. Akonáhle jej povedal, že musí ujsť, lebo sa zmýlil, pochopila. Už dlhšie tušila, že sa niečo deje, vedela, že profesor sa o ich spoločnom projekte niekomu zmienil, ale on ju ubezpečoval, že oni sú tí dobrí. Že to práve im sa dá veriť. Vzhľadom na jeho terajšie pôsobisko, nimi zrejme neboli. Poslednú vec, ktorú od neho počula bola veta: Už ma majú. Vtedy ich prerušilo. Akonáhle v ten večer v rádiu začula, že v byte na tej a tej ulici našli mŕtveho renomovaného profesora fyziky z takej a takej vysokej školy, viac nečakala. Zbalila si to najnevyhnutnejšie a vzala so sebou všetky papiere, ktoré o ich spoločnom projekte mala. No nevzala len tie. Doma mala aj najpodstatnejšiu súčiastku celého výtvoru. Ak by sa aj dostali ku stroju, nič by s ním nemohli urobiť. Bez tejto malej vecičky by bol úplne nepoužiteľný. Prespala u kamarátky, ale keďže poznala riziká, radšej na ďalší deň odišla. Z rozmýšľania ju prebralo otvorenie dverí na kupé. Dnu vošiel muž v obleku, zhruba v jej veku. Sadol si oproti nej, na okamih na ňu pozrel, ale hneď vytiahol knihu a viac sa o dámu nezaujímal. Na ďalšej zastávke nastúpila postaršia pani vo veľkom klobúku s malým psíkom a starý chlap v uniforme vojaka s veľkým kufrom, ktorý sa usadil vedľa mladej dámy. Nečakala, že bude mať toľko spolucestujúcich a že budú stáť na toľkých zastávkach. A už vôbec netušila, či niektorí, ba možno aj všetci, nepatria k nim. Nepatrne zatlačila pätou nohy kufrík hlbšie pod sedadlo a vytiahla si z kabelky malý zápisník. Tvárila sa, že si opakuje všetky podstatné fyzikálne zákony, hoci ona ich už dobre poznala. Bol to iba krycí manéver. Po očku totiž sledovala dianie v kupé. Mladík stále čítal, pani v klobúku aj jej pes spali a vojak skákal pohľadom z dámy na okno, z okna na mladíka, z mladíka na pani a jej psa, a z nich opäť na dámu. Nevyzeral, že to vníma, akoby to bol už jeho zvyk. Na krajinu začal pomaly dopadať večerný závoj a všetky vonkajšie budovy, stromy či postavy sa zahaľovali do svojich vlastných tieňov. Na najbližšej stanici sa chlap zdvihol, vzal aj svoj kufor a bez slova odišiel. Na jeho miesto si sadol asi 30-ročný muž v robotníckom odeve a čapici, všetkých spolucestujúcich si prehliadol, pri mladej dáme sa uškrnul a stiahol si čapicu do čela. O pár chvíľ sa už jeho hruď pravidelne dvíhala. Mladík odložil knihu a hľadel von oknom. To isté urobila dáma so zápisníkom. Ako na povel sa zobudil psík a zoskočil zo svojej panej. Pribehol k dáme a začal jej lízať ruku. Tá sa ním nechala obmäkčiť a začala sa s ním hrať. Po chvíli zaštekal a jeho panička sa zobudila.
„Ale no fuj Ňufko, to sa predsa nepatrí skákať po cudzích ľuďoch. Prepáčte slečna, dúfam, že vás príliš neotravoval.“

„Ale kdeže, bol príjemným rozptýlením v tento hektický deň,“ odpovedala dáma a nechala psíka, aby sa vrátil ku svojej panej.

„A kamže cestujete?“ pokračovala pani.

Dáma očami zablúdila k robotníkovi, ktorý stále spal a improvizujúco odpovedala: „Mierim ku svojej tete, na oslavu narodenín. Kam cestujete vy?“

„Idem ku svojej dcére, narodilo sa jej dievčatko, moje prvé vnúča, a keďže ona ešte cestovať nemôže, cestujem ja.“

„Á, tak to teda gratulujem.“

„Ďakujem,“ odvetila pani a otvorila si dnešné noviny. Vonku už bola tma ako v rohu. Dáma čakala, kedy ich prídu informovať o večeri. Keď nik nechodil, rozhodla sa ešte odskočiť si na toaletu. Vstala a opatrne sa prešmykla popri spiacom robotníkovi. Kufrík nechala pod sedadlom, nik z jej spolucestujúcich si ho nevšimol, takže naň nechcela zbytočne upozorňovať. Súčiastka v ňom aj tak nebola, tú nosila neustále pri sebe. Keď otvárala dvere, mierne zavŕzgali a zobudili celé kupé. Predtým, ako jej mohol začať nadávať aj ten chlap v obleku aj robotník, dvere napochytro zavrela a zrýchleným krokom prechádzala vlakom. Za ňou ale vybehol ešte niekto. Keď otvárala dvere k toalete, priblížil sa k nej. Nebyť zrkadla rovno oproti dverám, zrejme by ju dokázal trafiť. Zohla sa, on preletel cez ňu a vrazil do zrkadla. Kým sa spamätával, dáma vyskočila na rovné nohy, vzala zvnútra kľúč a zamkla ho zvonka. Potom sa rozbehla ku kupé. Pred ním zastala a elegantne doň vkĺzla. Všetci boli na tých istých miestach. Usmiala sa na nich, ale nesadla si. Spod sedadla vytiahla malý kufrík a opätovne chcela vyjsť von.
Zastavila ju dáma so psíkom: „Vy už idete do spacieho vagóna drahá? Snáď ešte nie ste tak veľmi unavená. Práve nám prišli oznámiť, že môžeme ísť na večeru. Nepridáte sa k nám slečna?“ spýtala sa veľmi úprimne.

Ak to dovtedy prežijem, pomyslela si dáma v hlave ale nahlas vyslovila: „Hneď sa k vám pridám, iba ešte niečo vybavím.“ Pani nadšene zatlieskala a dáma mohla konečne vyjsť von.

Zozadu ešte stále počula mykanie kľučkou, čo znamenalo, že ten chlap, ktorý ju chcel zabiť je ešte stále vnútri. Odrazu ale začula podivný zvuk lámania sa a mykanie ustalo. Viac nečakala, rozbehla sa dozadu. Prešla všetkými salónmi, spacími vagónmi aj reštauráciou až sa nakoniec dostala do kuchyne. Posledného vagónu vlaku. Nik v ňom nebol, čo využila a zamkla dvere zvnútra. Ďakovala, že ten vlak je tak veľmi dlhý. Otvorila dvierka na provizórnej piecke a zapálila ju. Zároveň otvorila aj svoj kufrík a vybrala z neho všetky podstatné dokumenty. Je ich priveľa, napadlo jej, ale nevzdávala sa. Rýchlo medzi nimi listovala a hľadala tie najpodstatnejšie. Ako prvé ale do ohňa dopadlo to malé teliesko. Ak by sa tá súčiastka roztavila, boli by nahraní, napadlo jej. Jeden podstatný papier za druhým hádzala dovnútra a pozerala sa, ako sa jej 3-ročná práca mení na popol. Spálila zhruba polovicu, keď začula blížiaci sa krik.

„Odkiaľže to ste pane? Z akej organizácie?“

„Z tajnej služby. A niekde vo vlaku sa nachádza žena, ktorá má pri sebe veľmi citlivé dokumenty patriace vláde.“

„A ako sa k nimi dostala?“

„Ukradla ich…“

Viac z toho rozhovoru nepočula, ale ani teraz by sa jej krvi nedorezal. Ja že som ich ukradla vláde? rozčuľovala sa a ďalej hádzala papiere do pece. Nazrela dnu a dúfala, že súčiastka bude aspoň trocha poškodená. Nebola. Uvažovala, čo robiť. Ak si všimnú, že oheň zapálila ona a nazrú dnu, získajú tú najpodstatnejšiu vec. Ak sa dnu nepozrú, bola by chyba vyťahovať ju. Vtedy do dverí niečo narazilo.

„Tam je,“ vykríkol veľký chlap, ktorý ju chcel zabiť a znova, trocha tvrdšie narazil do dverí. Zo stola vzala kovové kliešte a vytiahla to koliesko z ohňa. Bolo úplne žeravé, musela nájsť niečo v čom to bude môcť držať. Vybrala si kuchársku zásteru, v tej chvíli pánty dverí povolili a dvere sa rozleteli.

„Konečne sa stretávame,“ začula zručanie za sebou. Rýchlo vstala s kolieskom v jednej a zostatkami papierov v druhej ruke, a otočila sa.

„Kto ste?“ odsekla a cúvla.

„Ten, kto tú vec vo vašej ruke potrebuje.“

„Lenže to je moje.“

„Ale nevravte, buď to pôjde po dobrom alebo po zlom a verte mi, nechcite vedieť ako vyzerám, keď som zlý.“

„Mňa nevystrašíte. Viem, že profesor vám veril a vy ste ho len tak zabili. Pane,“ obrátila sa na strojvedúceho, „tento muž nie je z tajnej služby, je to obyčajný vrah a zlodej…“ nedokončila, zaznel výstrel a strojvedúci padol dole hlavou mŕtvy.

„Och, tak tu si Michail,“ zaručal znova ten chlap a pozdravil sa s mužom v obleku, ktorý sedel počas celej cesty oproti dáme.

Tá zhíkla: „Veď vy ste ho chladnokrvne zabili.“

„A zabijeme aj teba ak nám nedáš to, čo chceme,“ zakončil Michail a prinútil dámu, aby sa presunula bližšie ku sporáku. Prešiel k zadným dverám a otvoril ich. Namieril zbraň na dámu a tá to pochopila. Prešla k otvoreným dverám, za ktorými už bol len vzduch a postavila sa k nim chrbtom. Ten veľký chlap s hrubým hlasom odniekiaľ vytiahol mosadznú paličku a namieril ju jej smerom.

„Daj mi to a nič sa ti nestane.“

„Tomu ani sám neveríte,“ odfrkla si a cúvla, keď ju tou palicou zatlačil.

„Ja verím peniazom a tá vec v tvojich rukách mi ich môže zabezpečiť dostatok.“

„Ale keď vám ju dám, už ma nebudete viac potrebovať,“ oponovala mu dáma a znova kúsok cúvla.
„Vidím, že nie si taká hlúpa.“

„Čo pre vás nie je dobré. Ak vyskočím spolu s tým, síce zomriem, ale nepadne to do rúk vám.“

„Ty nechceš byť oslavovaná pre taký prelomový objav?“

„Nie za takú cenu.“

„Akú?“ pýtal sa, akoby odpoveď nepoznal.

„Za cenu toľkých mŕtvych. V očiach vám totiž nevidím dobro. Viem, že by ste to zneužili,“ vravela si svoje, a po ďalšom údere palicou opätovne cúvla. Pozrúc ponad plece, rýchlo si uvedomila, že už niet kam cúvnuť. Hlavu obrátila k tomu chlapovi a čakala, čím bude oponovať.
„Ruky máš plné, stačí aby som ťa trocha štuchol a nebudeš sa mať čím zachytiť. Nik ti nepomôže, ženská. Tak mi to daj a skončime to.“

Prešlo pár sekúnd a ona sa konečne rozhodla. Pre dobro ľudstva bola ochotná obetovať všetko, najmä keď to celé spôsobila. Pozrela mu hlboko do očí a vystrela k nemu ruku. Odložil palicu, priblížil sa k nej a ona v tej chvíli päsť znova zovrela a šmarila ňou dozadu: „Nikdy.“
„Nieeeee,“ zrúkol chlap a hľadel na letiace koliesko, ktoré im po krátkej chvíli zmizlo v tme, „ty hlupaňa, nemáš potuchy čo si spôsobila. Podpísala si si rozsudok smrti.“ Cúvol od nej a pred sebou zbadala Michaila so zbraňou v ruke. Držala oči otvorené, nech ho strašia až do smrti. Čakala na smrť, ale tej sa ešte prísť nechcelo. Dvere sa otvorili a dnu vošiel chlapík v robotníckom šate. Zastrelil Michaila a zbraň namieril na veľkého chlapa. Ten už mal palicu opätovne v rukách. Robotník na neho vystrelil, ale pištoľ sa mu zasekla. Skúšal to znova a znova, ale nepomáhalo to.

Veľký chlap sa zasmial a zrúkol: „Buď zachrániš ju alebo chytíš mňa,“ sotil do dámy a prebehol okolo „robotníka“. Dáma to nečakala, nestihla sa voľnou rukou zachytiť a padala. Jej padanie trvalo večnosť. „Robotník“ bol našťastie rýchly. Zachytil ju v poslednej chvíli a vytiahol späť.

„Dúfam, že ste v poriadku.“

„Ja áno,“ odpovedala dáma, „ale svet nebude, ak ho nechytíme.“

Obaja vybehli za ním a prešli celým vlakom, až kým ho nedobehli v lokomotíve.
„Stojte! Nemá to cenu Čorčin! Odtiaľto sa živý nedostanete!“

„Myslíte?“ spýtal sa a vyskočil z lokomotívy. Hľadeli ako blázni na miesto, kde ešte pred chvíľou stál. Taký pád nemohol prežiť. Vystrčili hlavy von, ale kvôli tme nevideli nič. Pokým nemali dôkaz, nemohli si vydýchnuť, preto len rozčarovane krútili hlavami.

„Myslíte, že žije?“ pýtala sa dáma, ale „robotník“ iba pokrčil plecami.

„Ja sa vrátim,“ kričal za nimi Čorčin, no nik ho nepočul. Pristál na druhej koľaji a odopínal si výstroj. Nevšimol si ale ďalší vlak rútiaci sa priamo na neho.

„Kto vlastne ste, pane?“ pýtala sa dáma, keď sa vracali späť do kupé.

„Iba bežný cestujúci,“ usmial sa a svoj odznak nechal vo vrecku. „Ideme na tú večeru?“

naspäť ↑

4.D

Otvoríš oči. Tma. Všade naokolo. V ústach máš otázky, ale nedokážeš sa ich prinútiť vypustiť. Tak tam len sedíš … a áno sedíš, už to tak vyzerá. A ako sa tak pokúšaš upokojiť svoje čoraz nestálejšie dýchanie, začneš vnímať svet okolo seba o niečo intenzívnejšie. Cítiš svoje ruky – položené na operadlách akéhosi kresla, ktoré si z nejakého neznámeho dôvodu predstavuješ ako červené. Topánky, ktoré máš obuté sú príliš malé a pred tebou stojí niečo, čo zabraňuje tvojim nohám vo vystretí. Predtým by si prisahal, že sedíš v mŕtvom tichu no začínaš si byť vedomý tichých hlasov prichádzajúcich zo všetkých smerov. Žiadne z nich nie sú však smerované k tebe. Ich prítomnosť ťa upokojuje. Rezonujú v tebe s ďalekou spomienkou, ktorú ale ešte nedokážeš zaradiť. Otočíš sa v smere najbližšieho z nich a položíš otázku, ale z tvojich pier nevychádzajú žiadne slová. Hlas ťa i napriek tomu obleje hlasným : „Ššš“. Ďalšie sa začnú pridávať. Ospravedlníš sa. Poobzeráš sa po miestnosti. Cítiš ako ti čerstvý chladný vánok prechádza po krku. Uvedomíš si, že možno sa nakoniec nenachádzaš vo vnútri. Máš pocit akoby vzduch ale prichádzal sponad teba a tak zdvihneš hlavu. Uvidíš hviezdy. Sú v tebe neznámych súhvezdiach a nedokážeš nájsť ani jednu, ktorá by ťa mohla navigovať k tvojej momentálnej polohe. Nahlas si povzdychneš a spoza seba počuješ niekoho si kýchnuť. Poslepiačky začneš prehmatávať všetky svoje vrecká. Narazíš na pokrčený kus papiera, malý kovový žetón a zápalkovú škatuľku. Pre prvé dva predmety nenachádzaš využitie a vraciaš ich naspäť odkiaľ prišli. No uvedomíš si, že to boli roky kedy si naposledy držal v ruke naozajstnú zápalku a keďže si už aj tak čiastočne presvedčený o tom, že sa nachádzaš v sne, rozhodneš sa ju zapáliť. Prekrížiš si nohu cez nohu, napriahneš zápästie a prejdeš ňou po podrážke jednej z topánok. Okolo sa rozozvučí obrovsky potlesk a singulárny reflektor je namierený na jedno miesto niekoľko metrov priamo pred tebou. A zdá sa, že aj pod tebou? V tomto momente je príliš zložité získať perspektívu, no ako sa ti oči začnú prispôsobovať, z tmy sa začne vynárať celkom čistý obraz priestoru, v ktorom sa nachádzaš. Sedíš v divadle.

Sedíš v divadle a uvedomíš si, že nemáš absolútne žiadne spomienky na to, čo si robil pred tým než si sem prišiel a sadol si na toto prekvapivo červené kreslo . Vedľa, nad aj pod tebou sú stovky ľudí, všetci oblečení vo frakoch, pestrofarebných róbach, ovešaní šperkami s úsmevom na perách. Nikdy predtým si nevidel toľko nádherných osôb na jednom mieste. Vyzerajú presne tak, akoby každú sekundu svojho dňa trávili v tejto miestnosti. Medzitým sa zamyslíš, či je aj sála bez stropu definovateľná ako miestnosť, pričom si spomenieš, že sa stále v jednej z nich nachádzaš. Dúfaš, že nezačne pršať. Pódium pozostávajúce zo žltkastej vane na nožičkách, troch antických stĺpov z molitanu (ktoré sa veľmi snažia vyzerať, akoby boli z hocičoho len nie z molitanu) a veľkého perzského koberca, ktorý vyzerá, že prežil aspoň tri prezidentské cykly ťa prijme k myšlienke, že túto scénu nevidíš po prvýkrát. Predtým, než si dovolíš túto ideu rozvinúť, všímaš si istú farebnú anomáliu na okraji koberca – vyblednutú krvavú škvrnu. Vieš, že si nemôžeš byť istý o pôvode tejto tekutiny, no keďže tvoja teória s červeným kreslom bola úspešná, tvoje ego je na tom v ohľade náhodného typovania celkom slušne a tak sa rozhodneš, že máš určite pravdu. Nech je to, čo je to, prečo by takú rekvizitu nevymenili alebo aspoň sa nepokúsili ničím prekryť? Uvedomuješ si, že dramaturgom nie si a tak sa s tým pokúsiš vyrovnať. Ako utícha potlesk, na scénu vojde žena so žltou šatkou na hlave oblečená v modrých rifliach a šedom tričku s nápisom „ G×A=M+Č−A “. Už si predtým o tejto bizarnej inštitúcii čosi začul. Traduje sa legenda, že sa považujú za matematické gymnázium, no nikto v tej budove nevie napočítať do viac ako do štrnásť. Fascinujúce.

Mladá dáma sa predstaví ako Keisha a požiada vás o vypnutie mobilných zariadení. Následne si ľahne do vane, pričom neprerušuje očný kontakt s divákmi. Keď sa pohodlne usadí a ruky si vyloží na okraje, začne rozprávať o priebehu svojho dňa, čo je v podstate len asi časový úsek posledných troch hodín, keďže sa zobudila len preto, aby sem mohla dnes večer prísť. Ak máš byť úprimný, nemôžeš povedať, že sa na jej slová sústredíš. Áno, fakt, že jej jej manželka spolu s kocúrom dnes ráno pripravili škoricové palacinky do postele bola zrejme tá najlepšia vec, akú si počul tento mesiac, no zvyšok, ako napríklad tá autobusová havária, ťa celkom nechytila za srdce. Jej nádherný hlboký hlas si ale vieš predstaviť počúvať celý deň. Každé slovo vychádzajúce z jej úst znie ako posledné. Nemôžeš sa odtrhnúť od stoličky. Približne po hodine a pol Keisha vstane a, bez akéhokoľvek úklonu či ďalšieho slova, opúšťa pódium. Hľadiskom zaľahne akýsi čiastočný zmätený potlesk. Ďalší na scénu prichádza starší pán v tmavomodrom obleku a, čo si ale všimneš až po niekoľkých minútach, žiadnych topánkach alebo ponožkách. V ruke drží pero a veľký kožený zápisník, ktorý bez jediného slova otvorí a otočí smerom k publiku; vidíš slovo „Sal“, čo si sa rozhodol považovať za meno. Veľmi dobré meno. Uvedomíš si, že na svoje si spomenúť nedokážeš. Sal sa zhlboka nadýchne a vykríkne otázku: ,,Kto hrá na čelo?“. Skupina asi dvanástich ľudí rozhádzaných po celom divadle zdvíha ruky. Sal začne sústredene písať. Po niekoľkých sekundách príde ďalšia: ,,Kto nerozumie filmu Počiatok?“. Približne polovica miestnosti sa prihlási (vrátane teba). Po ďalšej hodine sa začínaš cítiť v celku uvoľnene. Toto nie je tvoj najhorší sen, pomyslíš si. A ako sa tak pokojne disociuješ uvedomíš si, že sa nachádzaš v úplnom tichu. Obrátiš zrak k pódiu, kde Sal stojí a pozerá priamo na teba. Jeho pohľad je neprestajný a znepokojujúci. Po niekoľkých sekundách otvorí ústa v jedinej otázke, nerušiac očný kontakt, nežmurajúc: „Kto nevie plávať?“. Celé divadlo pomaly zdvihne ruku, po chvíli precitneš a pridáš sa aj ty. Sal sa ukloní, diváci začnú tlieskať a ty si uvedomíš, že sedíš po kolená v chladnej vode; spolu s ďalšími troma stovkami ľudí, z ktorých nikto si očividne tohto faktu nie je vedomý. Hladina stúpa, potlesk neprestáva a ty cítiš paniku akej si ani nevedel, že si schopný. Ty vieš, že je to sen, tak prečo ten strach? Prečo nezatvoríš oči a neprebudíš sa? A tak aj urobíš.

Prešlo niekoľko sekúnd, možno minút, hodín, a ty začínaš cítiť ako sa košeľa na tvojich lakťoch začína premáčať. Naďalej odmietaš prijať fakt, že to čo sa okolo teba práve deje by mohlo byť niečím iným ako ilúziou a tak zatneš zuby, prižmúriš oči najsilnejšie ako len dokážeš a čakáš. Rozhodneš sa počítať. Jeden – tvoje predlaktie je teraz celé pod hladinou. Dva – strasie ťa, keď sa dostane k tvojim rebrám. Tri – necítiš si prsty na nohách. Štyri – tekutina sa prelieva cez tvoje kľúčne kosti. Päť – uvedomíš si, že si sa ešte nepokúsil utiecť. Šesť – zozbieraš všetku silu a oprieš sa o tlak vody. Sedem – postavíš sa a otočíš smerom k východu. V ôsmej sekunde otváraš oči. V deviatej si uvedomíš, že tvoj oblek je dokonale suchý. Desať a zakopneš o nohu človeka sediaceho vedľa teba. Jedenásť – všimneš si, že jeho hrudník sa nehýbe. Dvanásť – z úsť mu vyteká slabý prúd vody a ty sa nedokážeš prinútiť mu pomôcť. Posledná kvapka tvojej empatie práve tečie po jeho líci. Ostatní prítomní sú v najlepšom poriadku a nikto sa čo i len neotočí vaším smerom.

Pódium opäť zaľahne temnotou. Prvý akt práve skončil.

V hrudníku cítiš pulzujúci tlak, panika sa škriabe tvojim hrdlom až máš pocit, že vyjde von v podobe niečoho, čo nebudeš schopný ovládať. Kdesi akoby priamo zpred teba neznámy mužský hlas povie nízkym melancholickým hlasom: „Mohli by ste?“. Tvoj strach je na moment nahradený zmätením: „Ja?“. „Áno, Vy. “ „Mohol by som…?“ „Zahájiť druhý akt.“ „Zahájiť druhý akt?“ (Prečo šuškáme?) „Zahájiť druhý akt.“ „Ako presne sa zahajuje druhý akt?“ „To ja neviem.“ „A čo Vás privádza k myšlienke, že ja áno?“ „Zahájili ste prvý akt.“ „Ja som zahájil prvý akt?“ „Áno.“ „Tou zápalkou?“ „Vysoko pravdepodobne, áno.“ „Ale moje zápalky sú premočené.“ „To znie ako prekážka.“ „Takže čo mám teraz robiť?“ „Zapáliť zápalku.“ „Vy ste ma nepočúvali? Nie sú použiteľné.“ „Zapáľte zápalku.“ Z vrecka vytiahneš ešte kvapkajúcu papierovú krabičku a zodvihneš ju smerom k prichádzajúcemu hlasu. „Vy nevidíte, že nemôžem?!“ „Nie, je tu v celku tma, nepovedali by ste?“ Zhlboka sa nadýchneš v pokuse o upokojenie svojej zobúdzajúcej sa frustrácie. „Nedokážem zahájiť druhý akt, je mi ľúto.“ „Skúšali ste zapáliť zápalku?“ V hlase máš zúfalstvo, ktoré sa už nesnažíš skrývať. „Nie!?“ „Mohli by ste?“ Čosi si zamrmleš pod nos a s emocionálnou vyrovnanosťou batoľaťa v zlosti roztrhneš škatuľku v márnom pokuse o jej otvorenie, z ktorej sa ti vzápätí na kolená vysype jej celý obsah. Hmatom jednu z tých prekliatych zápaliek zdvihneš a ako ju tak držíš vo vzduchu, uvedomíš si, že tvarom ti pripomína čosi úplne iné, no známe. Napriek všetkému ju opäť škrtneš o hranu svojej mokasíny a všetko v tvojom okolí sa rozžiari na desiatky farieb. Si pokrytý vianočnými svetlami, po zápalkách ani stopy. „Ďakujem.“ Ozve sa pokojný hlas z pred teba, no keďže sú ti všetci otočení chrbtom, netušíš, ktorá hlava k nemu prislúcha. Tento fakt ťa mierne znepokojuje. Divadlo ale na nikoho nečaká. Začína sa akt číslo dva.

Keď sa odhodláš svoje oči obrátiť naspäť k javisku, vidíš dve postavy. Osoba prvá, nazvime ju Alfred, je celá zahalená bielou posteľnou obliečkou, s dvoma otvormi na oči a rúžom naznačeným úsmevom, čo ti pripomenie nič viac, než kostým pracovne vyťaženého človeka, ktorý chcel dať halloweenu akú-takú šancu. Alfred má taktiež obuté výrazne zelené tenisky, z ktorých ani jedna nie je uviazaná. Osoba druhá sa hneď od začiatku predstaví ako Sylvia. Sylvia má silný britský prízvuk, drevenú kušu a očividne absolútne žiadne potuchy, že sa nachádza na divadelnej scéne. Hľadá dobrovoľníkov na pochod proti existencii supermarketov. Utvrdí si svoju autoritu, keď jej jeden člen publika navrhne, aby s oznamom počkala do konca vystúpenia. Tlakovú vlnu nárazu šípu, ktorý prejde jeho hrdlom cítiš aj ty, napriek tomu, že sedíš o štyri rady za ním. Obdivuhodné. Alfred, ktorý doteraz mlčky stál a prizeral sa, pomaly podíde bližšie. Pozrie sa najprv na Sylviu, potom na divákov s, čo len predpokladáš je, veľmi zmäteným výrazom tváre. Tento úkon zopakuje niekoľkokrát. „Poprosím všetkých záujemcov o rozdrvenie všetkých supermarketových reťazcov o nasledovanie tejto mladej dámy. “, povie povedomým nízkym melancholickým hlasom. Následne sa veľmi plynulým pohybom tela presunie k Sylvii, vystrie k nej ruku, ktorú ona s úsmevom prijme a odchádza najbližším únikovým východom. Za ňou sa hrnie skupina približne osemdesiatich divákov.

Pozoruješ ako si Alfred sadá na okraj javiska s tvárou otočenou k publiku. „Môžeme začať.“ Jeho hlas znie akoby bol ešte stále na dotyk od teba. „Ďakujem za čakanie.“ Spopod svojich nôh vyťahuje husle, oprie si ich o biele plece a začne hrať skladbu, ktorú väčšina populácie pozná ako svadobný pochod. Jeho verzia sa ale opakuje a jej koniec sa vnára do svojho začiatku. Už teraz môžeš v pokoji prehlásiť, že toto bude jedna z tvojich najmilších spomienok. Nejaký čas už prešiel a ty si až teraz začínaš uvedomovať, že vždy keď sa pieseň začne odznovu, nesie so sebou odlišnú atmosféru ako tie predošlé, pričom do nich perfektne zapadne. Nevieš si pomôcť, no napriek kolísavému priebehu tohto predstavenia, cítiť v jeho jadre istú gradáciu. A po, čo cítiš ako hodinách, sa pred tvojimi očami začína tvoriť niečo podobné hmle. Už nedokážeš jasne na Alfreda zaostriť, no ešte stále ho počuješ tak jasne, akoby sedel priamo v tvojich ušiach. Hmla sa začína usádzať na pleciach divákov pred tebou a ty si začínaš uvedomovať, že sneží. Necítiš však žiadny mráz ani nepokoj. Jediné, čo v tomto momente pokladáš za dôležité je, že budeš počuť koniec tejto skladby. Príde o niekoľko minút neskôr, keď Alfred zahrá posledný tón a položí husle vedľa seba na javisko. „Ďakujem.“, povie potichu a bol by si prisahal, že si ho uvidel usmiať sa tvojim smerom. Sálou sa rozleje ticho a vy všetci počujete zvuk škrípajúcej podlahy pod jeho teniskami, ako opúšťa scénu. Nikto nezdvihne ruky v potlesk. Všetci viete, že sú isté veci, ktoré aplaus nezaplní.

Divadlom sa opäť preženie tma a ty sa hráš so snehom, ktorý sa uložil na tvojich kolenách. Keď sa cítiš byť pripravený, svojím každodenným hlasom prehlásiš : „Môžeme.“, a scéna sa rozosvieti. Začína sa posledné dejstvo.

Javisko je teraz zapadnuté snehom, no i napriek tomu je krvavá škvrna na koberci dokonale viditeľná. Tentokrát je pódium prázdne. Teda aspoň na prvý pohľad. Za vaňou vidíš opretú siluetu človeka s krátkymi čiernymi vlasmi, hlavou zdvihnutou k nebu a na lopatkách pripnutými krídlami z vyšediveného peria, ktoré sú takmer dvakrát také veľké ako ich majiteľ. Osobu nazveš Helenou.

Helena má tichý ale výrazný hlas a všetkým vám poďakuje za váš čas, pričom sa obzerá po celom hľadisku. Nakloní hlavu do jednej strany a v jej očiach vidíš zmätok. „Zima. Vám je zima.“ Zodvihne pravú ruku a v tom momente prestane snežiť. Pomaly premiestni svoj pohľad na vaňu akoby to bolo po prvýkrát, čo niečo také zočila. „Sem?“, opýta sa do vzduchu. Otázku na nikoho nemieri, skoro ako keby sa pýtala semej seba.

Niekto z predného radu prikývne a Helena si pomaly sadá dovnútra. Zo zadného vrecka kabátu vyberá malú červenú knižku, vyčistí si hrdlo jedným solídnym zakašľaním a začne čítať. „Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam…“. Celá miestnosť je zaliata tichom a tak keď niekto začne vstávať kdesi za tebou, počuješ to jasne ako zvon. Počuješ aj pád ich tela na podlahu divadla, cítiš náraz pod vlastnými nohami, vidíš Helenu so zdvihnutou rukou a očami uprenými k zdroju tohto zvuku. Jej dýchanie je veľmi rýchle. Následne ako keby sa nič nebolo stalo, knižku opäť otvára a pokračuje. Nikto nenamieta.

Keď skončí, ostáva sedieť a vypočuje si potlesk. Na scénu prichádza Keisha, ktorá si sadne k nej do vane a zašepká jej niečo, čo diváci nemôžu počuť. Helena sa usmeje. Ďalší príde Sal a usadí sa na okraj vane. Za ním Alfred, ktorý si obsadí svoje miesto na okraji javiska. Uvidíš zopár náhodných členov hľadiska sa postaviť a začať dvíhať a premiestňovať telá troch zosnulých divákov smerom k scéne. Prvý na rade je tvoj spolusediaci, ktorý bol v prvom akte na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Druhým je nešťastný džentlmen umlčaný Sylviou. Tretí a posledný je neslušne vychovaný pozorovateľ Heleninho prednesu. Keď sa všetky mŕtvoly stretnú pri pódiu, sú pomaly položené na miesto krvavej škvrny na koberci. Keisha, Sal, Alfred a Helena sa naraz postavia a hlboko uklonia. Nie si si istý prečo , no začneš tlieskať ako prvý. Pridá sa k tebe celé divadlo. Účinkujúci opustia javisko a diváci sa zdvíhajú na odchod. Inštinktívne sa pridávaš.

Nájdeš sa v dave stoviek ľudí čakajúcich na kabáty. Keď príde rad na teba, šatniarka si vypýta tvoje číslo. Z vrecka saka vytiahneš malý kovový žetón s číslom 38. A ako tam tak stojíš a čakáš, spomenieš si na zabudnutý pokrčený papierik, ktorý následne vylovíš z útrob vrecka nohavíc. Okrem iného je na ňom napísané veľkými čiernymi písmenami: Názov drámy: V rímskych kúpeľoch Žáner: Tragédia

naspäť ↑