Literárna improvizácia – diela próza

Prečítajte si aj diela prózy:

Navigácia

Príma A

Noc pred popravou,

Popred dvere mojej cely prebehol potkan. Vždy som bol nevinný, ale môj príbeh sa začína v triede. Keď som bol ešte dieťa, v triede sme sa hrávali na vyvolávanie diabla. Bola to len neškodná zábavka, nič viac, no premenilo sa to na niečo skutočné. Zapríčinila to tá kniha. Raz som ju našiel a myslel som, že je to pokračovanie série Percy Jackson – rozhodne mala taký obal. Zeleno-striebristo-zlatý. Mihotal sa. Keďže som po tej knihe už dlho túžil, vzal som si ju. Na druhý deň v triede som ju otvoril a hneď mi bolo jasné, že to nie je obyčajná kniha. Bola napísaná staroslovenským jazykom a obsahovala čary, no ja som o tom nevedel. Cestou domov som sa zastavil v obchode s elektronikou – potreboval som nový mobil. V obchode nikto nebol. Zacinkal som na zvonček, ale predavač sa neukázal. Začal som si obzerať exponáty. V prvej vitrínke sa nachádzal démoní roh. Mal som pocit, že snívam. A vtedy sa to stalo, ocitol som sa zase niekde inde. Ach jaj, znovu v cele. Popred moje dvere sa mihla červená látka. Zažmurkal som. Hľadel som na nohy svojho triedneho. Áno, bol to on. Diabol! Povedal mi: „Nemusíš byť popravený, ale tvoja smrť by aj tak prišla čoskoro. Ale môžeš zomrieť sladko, pričom mi potom budeš slúžiť v pekle!“ Čo som mal robiť? Na smrť som sa ešte necítil a tak som ponuku prijal. Podpísal som diablovi úpis vlastnou krvou a on sa s rehotom vyparil. Dvere na mojej cele sa zázračne odomkli a – bol som slobodný. Na čo som sa však mal tešiť? Aj tak za chvíľu umriem. Rozhodol som sa spáchať samovraždu. Vrhol som sa z najbližšieho mosta so slovami:

 

„Nikdy mi nebolo lepšie

ako túto noc, nech trvá večne!…“

 

Pocítil som závan vetra. Ocitol som sa s hlavou na polene. Nado mnou zasvišťala sekera môjho triedneho učiteľa.

 

Tento denník som dopísal dňa 66.6.6666 v pekle pod vládou Satana DCLXVI.

Rovan Odsúdený

naspäť ↑

Príma B

Noc pred popravou

 

Pred týždňom som spáchal hroznú vec. Zabil som živého tvora. Bolo mi z toho na nič. Mal som výčitky svedomia. Tri dni som nespal, trápil som sa čo bude ďalej. Napadlo mi zopár myšlienok, ale ani jedna nebola pravdivá.

Keď som ráno vstal, tento deň sa zdal byť celkom obyčajný. Naraňajkoval som sa, ale vzápätí som počul hlasy. Cudzie hlasy, sprevádzané silným búchaním na dvere. Zrazu som počul som veľký tresk a okolo mňa sa zhromaždilo policajné komando. Zbraňami mi mierili rovno na hlavu. Zrazu sa mi pred očami zahmlilo. Keď som sa znova spamätal, bol som úplne sám, no malo to jeden háčik. Bol som vo väznici. Zistil som že ma zatkli. Poobzeral som sa a uvidel som pána. Ten sa otočil, a posmešným hlasom mi povedal: ,,Tak konečne si sa prebral, vrah. Čaká ťa súd, to sa neboj. Dnes, pred poludním.“ Zhrozil som sa. Bál som sa nasledujúcich udalostí. Čo? Ja? Prečo? Myslel som na to ešte dlho a strážnik tam vkuse stál a dohliadal na mňa. Vzápätí došli dvaja strážnici. Odviedli ma z cely. Nastal ten čas, vedú ma na súd. Sudca bol veľmi zahorklý. Nič mi neveril, nestál ani trochu na mojej strane. Padol rozsudok. Sudca vyhlásil: ,,Za tento čin si nezaslúžiš žiť. Odsudzujem ťa na trest smrti. Čaká ťa poprava.“ V tom ma odviedli strážnici späť do cely. V noci som vôbec nespal. Vkuse som myslel na zajtrajšiu popravu. Bude to bolieť? Budem niekomu chýbať? Veľa otázok na ktoré nikdy nebudem vedieť odpoveď. Vedel som že som spáchal hroznú vec, no nevedel som že ma za to čaká tak veľký trest. Bál som sa. Na druhý deň pre mňa prišli strážnici. Odvádzali ma na miesto popravy. Cestou som pozeral na ostatné cely a väzňov v nich a rozmýšľal som, aký trest čaká ich. Keď som vyšiel von, zhrozil som sa. Uvidel som kata a jeho nabrúsenú sekeru. Stovky ľudí sa prišlo pozrieť, ako mi padne hlava. Mráz mi prebehol po chrbte. Mal som veľké obavy. Až tak som sa nebál smrti, ako tej bolesti. Uvedomil som si, že už kráčam po schodoch ku katovi. Strážnici ma strčili a moja hlava bola presne tam kde mala. Vzápätí som padol mŕtvy.

Na zemi ležala hlava. Poprava bola vykonaná. Zistili sme, že bola kvôli vražde nevinného tvora. Mladej muchy.

 

KONIEC

naspäť ↑

Sekunda

Próza: Premárnená šanca

Prišiel veľký deň. Dnes o tretej poobede sa dozviem, na ktorú školu ma prijali. Robila som prijímačky na Gamču a Novohradskú, a snáď som sa aspoň na jednu dostala. Na obidve totiž určite nie. Už nechcem stráviť ani deň na tejto otrasnej základnej, ale ešte mesiac musím vydržať… teda ak som sa dostala na gymnázium.

Je Sobota, sedem hodín ráno. Vstala som z postele a obliekla som sa. Potom prišiel čas na raňajky (ÁÁÁLELUJA). Dala som si… nie, to je nadlho. Teraz je štvrť na osem a ja sa nudím. Prečo musia tie výsledky zverejniť až o tretej? Neviem. Je to záhada – rovnako ako chémia. Zavolala som teda spolužiačke, či nechce ísť na zmrzlinu a porozprávať sa o prijímačkách. Ona ich určite spravila. Učila sa na ne od štvrtého ročníka. O polhodinu neskôr sme sa stretli pred Euroveou. ,,Ahoj tak ako prijímačky?“ vybafla som na ňu, len čo prišla. ,,Ahoj, ešte neviem… výsledky budú až o tretej,“ odvetila. ,,Jáááj, hej, na to som úplne zabudla… určite na ten moment nečakám už týždeň!“ zavrčala som, ,,ale aké máš pocity?“ ,,Celkom dobrý, ale ešte neviem. A ty?“ Aký mám pocit? Žeby nervózny? Bojím sa? Chcem trhať všetko naokolo, len aby už boli tri hodiny?! Áno, presne tak. ,,V pohode,“ pokrčila som plecami, ,,tak ideme na tú zmrzku?“ Zvyšok dňa sme strávili v Eurovei. Mali sme vysnívanú zmrzku, pozreli sme si film, potom prišiel čas na obed-Mekáč. Mekáč forever. Potom sme len tak behali po Eurovei a pozerali obchody. Okolo pol tretej sme sa rozišli, a vtedy som už mala nervy na prasknutie. Dokonca si predstavovala najhoršie scenáre, napríklad ako príde domov a mama jej povie, že výsledky prišli už o desiatej. To sa nestalo-keď prišla domov, výsledky stále neboli. Potom nastal ČAS. Ten moment, keď sa na hodinách štvorka zmenila na päťku, päťka na nulu a deviatka na druhú nulu. Tri hodiny poobede nastali. Je ČAS na to, aby to poslali. Áno, nudila som sa. Rýchlosťou internetu som vyhľadala stránku Gamče. A našla som svoje meno na zozname prijatých. Vedľa čísla 15. ,,PRIJALI MA NA GAMČU!!!!“ zvreskla som na celý dom (alebo na celú ulicu). Potom som rýchlo vyhľadala stránku Novohradskej (Gamča mala krajšiu). A našla som svoje meno… vedľa čísla 15. ,,AJ NA NOVOHRADSKÚ!!!“ skríkla som. Vtedy už boli v izbe moji rodičia (nabudúce zaklopte). ,,Gratulujeme!!“ skríkli a vyobjímali ma. ,,Ktorú si vyberieš?“ spýtala sa zrazu mama. Ups. Neviem. ,,Asi… Novohradskú. Nie, Gamču… ja naozaj neviem,“ vzdychla som. Tak toto som nečakala. ,,Tak si to premysli a daj nám vedieť,“ usmial sa ocino. Len čo som bola v izbe sama, začala som premýšľať. Novohradskú alebo Gamču? Asi Novohradskú, lebo mi matika nikdy moc nešla. Áno, Novohradskú. Som plno rozhodnutá. Večer som to oznámila rodičom.

Prišiel koniec školského roka a milované prázdniny, ale aj tie sa rýchlo skončili a ja som musela nastupovať do školy. Na začiatku to bolo super rozhodnutie, ale potom som začala pochybovať. Na Gamči sa totiž začala Olympiáda a ja som si spomenula, prečo som chcela ísť na Gamču. Chcela som sa viacej učiť matematiku a zapojiť sa do olympijských hier. Teraz som to všetko premárnila. Skúšala som sa tam znova prihlásiť, ale nešlo to, lebo už bolo plno. Tak som sa odhlásila z Novohradskej som späť na základke. Tak ešte do deviateho ročníka a som možno na Gamči…

naspäť ↑

Tercia

Noc pred popravou

V podstate si umrel už noc predtým.

V podstate ťa už nič netrápilo. V podstate bolo všetko v poriadku.

Lenže nie v tej správnej podstate.

Zatváraš oči. Ľuďom sa vraj pred smrťou premietajú najpamätnejšie spomienky ich života. Tvoja sestra sa ťa na to raz pýtala. Chcel si zistiť, či je to pravda. Kvôli nej. Je. Máš zrazu matný pocit zadosťučinenia, že si splnil aspoň niečo. No potom prichádza ďalšia spomienka. Na jej popravu.

Už teraz vieš, že história na teba zabudne, tak ako zabudla aj na ňu. Už teraz vieš, že pozajtra na teba všetci zabudnú. Radšej otvoríš oči.

 

Umieraš.

Z hlavy ti vyteká niečo, čo nevieš pomenovať. Niečo, čo ťa doteraz držalo pri živote.

Z hlavy ti vytekajú zabudnuté a potlačené spomienky, vidíš ich veľmi jasne. Vo veľkej kaluži nostalgie sa prevaľuje vláčny odraz tvojej bledej tváre.

Cítiš vinu aj za veci, ktoré si nikdy nespravil. Je ti zle. Bublina previnení nenávratne praská.

Jedol by si, ale nemáš čo. Vracal by si, ale nemáš čo. Cítil by si, ale nemáš čo. Žil by si, ale nevieš ako.

Umrel by si teraz hneď, ale nevieš ako. Hoci nevedomky si už za polovicou pochybného receptu. Lenže ty chceš byť na konci.

Chceš sa oslobodiť od všetkého, čo ťa tu drží, lebo nič z toho už tak celkom nezvládaš. Si sebecký, a vôbec ti to nevadí.

Vieš, že najhoršie to býva akurát vtedy, keď nás prestáva trápiť, že sme sebeckí.

 

Si vo Faradayovej klietke, slnečný svit ťa obchádza, zostáva ti iba to, čo si vyrobíš celkom sám.

Tvoja krv. Tmavočervená, lebo kyslík sa ti zadrháva v hrdle, pomaly ťa dusí (alebo sa dusíš sám?). Všetky tvoje znalosti o fyziologických potrebách tvojho tela ťa nenávratne presviedčajú, že proces sa preklopil do svojej druhej polovice. Do tej fyzickej.

Veď psychicky si predsa už dávno po poprave.

 

Za veľa svojich vlastností si dostal vynadané. Neplnil si si povinnosti načas, odkladal si si ich do posledného momentu. Aj teraz to robíš, vieš, že celý náš život je vlastne prokastinácia. Lebo smrť si tiež odkladáme na samý koniec.

Napadá ti, že možno bolo už dosť odkladania.

Aspoň raz v živote, aspoň na záver chceš byť poriadny.

 

V podstate si umrel už noc pred popravou.

naspäť ↑

Kvarta

Noc pred popravou

 

Vedel som že príde. Každý okolo mňa to vedel. Vedel to dokonca aj celý učiteľský zbor… alebo aspoň tušili. Takže pekne od začiatku. Takto začal môj koniec.

 

Ráno v škole som skoro umrel. Akoby nestačilo, že ma skoro popravila fyzikárka, dala mi päťku matikárka a písomku z chémie som fakt pokazil… a to myslím smrteľne vážne…

 

Ale… stalo sa to až po škole. Večer.

Ako som tak išiel po parku, stretol som ju. Myslel som si, že ju už poznám- niekde som ju asi videl.

Keď som ju uvidel, kosila. Áno, dobre čítate. Kosila.

 

Bolo síce teplo, typický teplo-teplý bratislavský večer ale ona bola zahalená v dlhom hrubom čiernom plášti. Chvíľu som sa na ňu pozeral- z toho pohľadu som predsa nevedel zistiť, koľko má rokov! Tak samozrejme že sa pozriem.

Keď sa na mňa otočila, uvidel som jej konečne do tváre. Oľutoval som.

Jej oči boli bezodno čierne a podliate krvou. Keď som sa do nich pozrel, spomenul som si na všetko utrpenie vo svojom živote. V kútiku úst mala zaschnutú krv. Zdvihol sa mi žalúdok.

No potom prehovorila.

 

Jej hlas ma prekvapil- a to veľmi. Človek by si pri jej výzore myslel, že hlas má zachrípnutý a nepríjemný. Lenže opak bol pravdou.

Mala veľmi príjemný a lákavý hlas, sladký ako med… mňam. Som hladný.

Vychádzal z nej nepríjemný chlad a bol z nej cítiť pach cintorína. Veď viete čo myslím. Také tie.. storočné sviečky a rozpadajúci sa ľudia. Chuťovka.

 

Rozprávala mi nudné príbehy a pôsobila nepríjemne pokojne. (Pre porovnanie: Asi tak ako keď Vám mama ide vynadať a chce, aby ste sa najprv priznali.)

 

Už to málo radosti a šťastia čo vo mne zostalo po dnešnom dni zo mňa po pár minútach vyprchalo.

V rozhovore plynule nadviazala na to, čo večeria, čo pije a čo robí večer.

Lákala ma na to, či sa nechcem stať výhercom Darwinovej ceny, že by sme sa potom spolu prechádzali nočnými morami a kosili.

Keď som si uvedomil, koľko je hodín, a že mám zajtra nemčinu, začal som sa vyhovárať. Že sa musím učiť a.. že už je neskoro.

Opýtala sa ma, či nepotrebujem pomoc a upozornila ma, že nemčinu mám brať smrteľne vážne.

 

Tak. A keď som prišiel domov, našiel som správu od kamoša, že mám ísť hrať s ním CS:GO. A potom lolko.

 

…a na druhý deň sa to stalo. Moja poprava. V podobe písomky nemčiny. Mal som ja tú smrť len počúvnuť…

naspäť ↑

Kvinta

Noc pred popravou

Môj život. Premárnený príbeh neštastia, útrap, bolesti a lásky. Mám toľko toho čo chcem povedať, no nie je tu nik kto by ma vypočul. Sú tu len rany a prázdne tiene mojej minulosti. V ruke držím uhlík, ktorý sa rozpadá pod mojim skúseným stiskom. Voda stekajúca po studených múroch maže môj príbeh. Maže mňa. Cítim ako mi studený vzduch zaplavuje pľúca. Každým nádychom sa menia na ľad, roztriešťujú sa ako mamin sklenený pohár na čaj a každým výdychom získavajú pôvodnú podobu. Počujem mojich spoluväzňov dýchať tak hlasno akoby kričali. Nič už nedáva zmysel. Nič, len cely plné potkanov a prázdnych vzdychov. Chcem napísať svoju knihu no vlhké steny mi to nedovolujú. Chcem vykričať svoju históriu, no tvrdé päste strážnikov mi v tom zabraňujú. No nádej prišla v podobe kúska bieleho starého papiera skovaného pod hrubou vrstvou hliny. Chcem zachovať odkaz. Odkaz väzňa, podvodníka, vraha. Možno sa nikdy k nikomu nedostane. Možno ho objaví ďalší väzeň čakajúci na temnotu. Možno ho za sto rokov vykopú zvedavý bádatelia. Je mi to jedno. Potrebujem cítiť že ma niekto vníma. Že niekoho mám, tu na tomto svete. I keď to má byť len starý zdrap. AKo sa začínajú príbehy dávnych povestí a románov so šťastným koncom? Kde bolo tam bolo…? Myslím že pre toto dielo nech už je čímkoľvek by bolo príhodnejšie: Bol raz jeden chlapec…

,ktorý miloval Čokoládu, slnko a rosu. V tomto príbehu nie je potrebný čas ani pomenovania. Jednoducho to všetko existovalo. Existoval chlapec bez mena a jeho život. Začal sa nádychom, na ktorom sa stal závislím. Na počiatku boli mená no tie sa vytratili, ako ľudia ktorý ich nosili. Chlapec mal matku I otca, ktorých miloval tak veľmi ako púpavy. Vždy ho fascinovali. Tie malé slniečka kvitnúce medzi zelenou trávou. Chlapec mal malú sestričku s ktorou hrával schovávačku medzi veľkými dubami za ich domom. Jeho otec choval kone a predával ich na dražbe. Chlapec zbožnoval sledovať tie mohutné zvieratá ako kráčajú vždy so vztíčenou hlavou. Chlapcova matka zase pestovala kukurice na veľkých žltých poliach a predávala ich na trhu. Syn hlavný hrdina, či zloduch, tejto tvorby jej pomáhal pri oberaní úrody. Boli šťastný. Peňazí veľa nebolo no lásky bolo dostatok. Chlapec mal I kamarátov. Obzvlášť jedného, ktorý stojí za zmienku, voňal po rose. A potom tu bola Čokoláda. Kamarátka z ulice. Púpavy si obľúbil vďaka nej. Vždy za skorého rána naplneného rosou ich chodili pozorovať. A neskôr po čase obeda ich trhali a spravili dve púpavové korunky. Jednu pre Čokoládu a jednu pre chlapcovu sestru. Prečo Čokoláda? Vždy keď si na ňu teraz spomenie zacíti tú sladkú chuť jej tela farby mliečnej čokolády. Bola taká nádherná… Chlapec s ňou vyrastal, zdielal s ňou život. Keď opadla detská nevinnosť a pocity vyplávali na povrch, chlapec sa odvážil a spravil prvý krok. Krok, ktorý smeroval k dlhým radovánkam zvaným svadba a ku prekrásnemu šťastiu z pocitu držať v rukách to nevinné stvorenie krehké sťa keramická vážička. Bývali u chlapcových rodičov a nažívali si tam spoločne ako veľká rodina. Chlapcova sestra žila s nimi a prežívala práve obdobie v ktorom na ňu číhali sklamania v láske. Jeho kamarát z detstva, ktorý už nevoňal po rose ale po čerstvom pote a po únave k nim chodieval na návštevy. Všetci boli v dome, všetci spali I kamarát ktorý sa zastavil no dorozprávali sa až v noci tak sa rozhodol, že tam I prespí. Chlapec bol však v stajniach ďaleko od domova. Kobyla akurát rodila svoje prvé žriebä. Keď vyšiel po náročnej činnosti zo stájií zazrel v diaľke oheň. Hneď pochopil, že to horí jeho rodičovský dom. Utekal tak rýchlo a tak prudko, až sa mu topánky zodrali. No on nebol ani v polovici cesty a domov bol celý v plameňoch. Keď k nemu konečne dorazil stály tam zástupy dedinčanov a snažili sa oheň zahasiť. Chlapec sa predieral momedzi dav a chcel sa vrhnúť do ohňa no niekto so silným stiskom ho stiahol naspäť. Kričal plakal až do rána kým oheň nevyhasol. Prechádzal sa po obhorených doskách a počítal. Jeden…otec… ,dva…vedľa neho matka…, tri…kamarát, štyri…sestra, päť…žena, šesť…dieťa. Nenapadlo mu nič len pomsta. Odišiel do ďalekej krajiny zbavený myšlienok. Po nociach vypaloval domy, dediny, životy. Nakoniec ho dolapili. A teraz sedí tu a čaká na popravu. Na jediné vykúpenie, na jedinú nádej. Dostane sa za svojou šestkou, za tými na ktorých naozaj záleží.

Z nádychu do výdychu. Z nevinnosti do previnenia. Zo slniečok do tmy. To bol chlapec, ktorý miloval Čokoládu…

naspäť ↑

1.A

PRÓZA

Noc pred popravou

 

Posledné, čo si pamätal, bol krik.

Jeho vlastný aj krik rodiny, keď ho dvaja vojaci vliekli preč. Oni kričali, že ho nájdu, on, že ich miluje. Aj tak všetci vedeli, že ani jedno nie je pravda. Vojakovi, ktorí čítal príkaz mesta to už liezlo krkom, natiahol sa a pažbou pušky ho tresol do temena. Zamdlel.

Prebral sa v tmavej miestnosti, vystretý na lavici. Väzenie, napadlo ho. S odporcami cirkvi si námahu nedávali, bol s nimi krátky proces. Vždy ich hodili do najbližšieho kláštora, nech si to s ním vybavia rozhnevaní mnísi. Bol si istý, že aj on je v jednom. Nedožije sa ani nasledujúcej nedele, to mu bolo jasné. Bol však príliš vyčerpaný, aby sa o niečo pokúšal, tak sa iba zhlboka nadýchol a upadol do zabudnutia.

Druhý krát sa zobudil v inakšej cele. Ležal na kamennej podlahe a páchlo to tam stuchlinou. Pokúsil sa posadiť. Ruky ho spočiatku neposlúchali, no nakoniec sa podvolili jeho vôli a udvihli ho. Prešiel prstami po stene. Bola vlhká. Keďže si nedovidel ani na nos, voľnou rukou pomaly prešiel okolo seba. Nič. Prázdnota. Ktovie, aká je táto diera veľká… napadlo ho. Prekotil sa na kolená a štvornožky sa pustil po obvode, aby našiel roh. Narátal tridsať päť stôp a dva rohy, kým sa takmer neprepadol dopredu. Do prázdneho priestoru. Opatrne pristúpil a rukou nahmatal kolmú stenu. Nevedel aká je dlhá, no na obyčajný schod to nevyzeralo. Prešiel pozdĺž jamy a s uspokojením sa vrátil k rohu, v ktorom sedel predtým, len kúsok od jamy. Teraz aspoň vedel, koľko priestoru má.

Tretí krát sa prebral znova na lavici, a predsa inak. Bol zviazaný. Otvoril zlepené oči a od strachu ich znova privrel. Nechcel si pripustiť čo videl. Po chvíli ich opatrne otvoril ešte raz. Prekvapene zažmurkal. Nehýbe sa. Nad ním viselo kyvadlo. V jeho lesklej čepeli sa odrážal plameň sviečky, z ktorej kvapkal vosk na tácničku vopred pripravenú pod ním. Kvap, kvap… Nemohol robiť nič, len ležať a počítať kvapky vosku. Mykol sa. Kyvadlo tiež. To tá sviečka! Vosk, čo z nej kvapká, narušil rovnováhu a rozhýbal kyvadlo!…uvedomil si zdesene. Naklonil sa, až sa mu laná zarezávali do kože a pokúsil sa sviečku sfúknuť. Je príliš ďaleko!… pomyslel si zúfalo. Začal horúčkovite premýšľať. Ako bude kyvadlo klesať, bude čoraz rýchlejšie. Stačí mu vystihnúť pravý moment a nadvihnúť sa tak, by namiesto neho preťalo laná. Sústredil sa na hypnotický pohyb kyvadla. Teraz!… prikázal si. Zaprel sa nohami o drsný povrch lavice a zdvihol zápästia. Zásah!… pomyslel si, keď kyvadlo preťalo laná a minulo jeho kožu len o milimetre. Prevrátil sa na bok a skúsil sa opatrne nadvihnúť. Kyvadlo však za ten čas znova kleslo a rozťalo mu mäso až na kosť. Zreval od bolesti, no v poslednej chvíli sa ešte prevrátil a hodil na zem. Zvíjal sa od bolesti. Vtom ho oslepil záblesk svetla. V bolestiach sa snažil zachytiť slová. Tak, ty si sa odtiaľ dostal? Ale ako? Prežil si, teraz máš nádej. A to je všetko, čo potrebuješ… povedal zhovievavý hlas a nalial mu niečo na ranu. Štípalo to, ale bola to oslobodzujúca bolesť. Potom mu bok previazal obväzom. Ozvali sa ťažké kroky a buchnutie dverí. Svetelný lúč však nezmizol. Nebol však v stave sa pohnúť, tak len ležal.

Prišiel večer. Svetlo dverí už bolo sotva viditeľné. Teraz, alebo nikdy… pomyslel si a začal sa k nim plaziť. Celý čas vymýšľal trasu, ktorou sa dostane von z Modrého Kláštora. Bol si istý, že chlap, ktorý sa oňho postaral, bol Benedict a teraz sú v kláštore nad mestom. Raz mu zachránil život, čo mu Benedict nikdy nezabudol a teraz svoj dlh splatil. Ďakoval Bohu, že ho v ten deň stretol a pomohol mu. Konečne bol pri dverách. Boli naozaj otvorené, no tak, aby to zvonku nebolo vidno. Oprel sa o ne, zbieral sily a zároveň počúval či sa niekto neprechádza po chodbe. Pootvoril dvere, aby sa cez ne dokázal pretiahnuť a zbadal lúč slnka na konci chodby. To je určite východ!… pomyslel si a ťahal sa cez chodbu po zdravom boku, pomáhajúc si rukami.

Ozvali sa hlasy. Mužovi vznikali na tele kropaje studeného potu. Nemôžu ho nájsť! Mnísi, nech sa o nich hovorilo čokoľvek, boli krutí a sebecký, len veľmi malé množstvo by ho nezmlátilo ku smrti, keby ho našli na chodbe pred celou. Musí sa dotiahnuť ku výklenku v rohu, pod okno, kde ho nebude vidieť. Začal sa naťahovať a namáhavo posúvať, pomáhajúc si zdravou nohou. Nie je to dosť rýchle, kroky sú už príliš hlasné… Zachytil sa o kamennú stenu a vytiahol sa hore. Telo bolo po dvoch dňoch vyhladované a stuhnuté, bolel ho každý sval. Urobil prvé kroky a zrútil sa na zem. Zaťal zuby a skúsil to ešte raz. Nohy sa mu triasli ako osiky ale posledné kroky k oknu predsa len urobil. Hodil sa na zem a pritiahol si nohy k hrudi. Zatajil dych. Kroky prešli okolo, ani sa nezastavili.

Dotiahol sa až ku dverám. Boli stále privreté, ani ten mních ich nezavrel. Vytiahol sa hore a oprel o stenu. Keď ten mních prechádzal, uvidel bočnú cestu z kláštora, používanú len zriedka. Našťastie preňho. Zaprel sa o dvere. Otvorili sa, no on neudržal rovnováhu a spadol. Zvrchu naňho dopadol tieň. Pozrel sa hore a uvidel tvár Benedicta, uslzene sa usmievajúc. Dokázal to! Dostal sa von, kde naňho čakal Benedict. Pomôže mu von. Áno, presne tak! Zachránil ho a teraz ho odvedie domov.

Benedict vytiahol spoza chrbta lano na konci so slučkou a silno ho objal. Vtedy to pochopil. Toto nebolo splatenie dlhu, aké mal na mysli on. Išlo o poslednú nádej.

Dokázal si to. Posledná nádej, to je vždy to najdôležitejšie…

naspäť ↑

1.B

Próza

Noc pred popravou

Bola temná noc. Chlad sa ľuďom zažieral do kostí. Vo vzduchu bolo cítiť strach. Ulička pred väznicou bola ponurá a poväčšine aj dosť tichá. No táto noc bola iná. Muž v bielej košeli a otrhaných nohaviciach vlečený párom gardistov sa nevzpieral. Bol tichý ako noc okolo neho. V jeho hlave sa nevyskytovali žiadne ponuré či protestné myšlienky. Nemyslel na nič. Gardisti ho voviedli do väznice. Voňalo to tam stuchlinou a plesňou. Cela bola malá a čakal na svojho ďalšieho hosťa na jedu noc. Presne tak to bolo. Jediná a posledná noc života. Strčili ho dnu a zamkli mreže. Už nebolo cesty späť. Sťažka sa oprel o stenu a vydýchol. Bol mladý. Nemal viac ako dvadsať rokov. Trest smrti si vypočul pred troma dňami z úst najvyššieho sudcu za prítomnosti svojej milej, matky a troch mladších súrodencov. Od súdu do dneska trčal v súdnom väzení. Prestal premýšľať nad minulosťou. Pozeral si na ruky teraz znivočené a dotrhané od mnohých pút a povrazov. Kedysi tak mladé a nevinné. Teraz poškvrnené vinou za krádež. Pozrel sa hore. Vzhliadol k jedinému okienku v miestnosti cez ktoré sa dnu tisol mdlý svit mesiaca. Osvecoval jeho úbohosť a prenikal mu až hlboko do temných zákutí srdca kde sa teraz formovali spomienky na krátky život tam vonku. Privrel oči a nechal sa unášať ich nikdy nekončiacim prúdom.

Bolo leto. Slnko hrialo a on ležal v tráve. Sledoval mraky. Zrazu pri sebe zacítil pohyb. Colette doľahla na trávu k nemu a hlavou sa mu usídlila na pleci. Usmievala sa od ucha k uchu. „Čo je?“ spýtal sa jej a podhrnul jej vlasy. „Nič.“ Zatiahl ale z jej hlasu bolo jasné že sa snaží ho ponaťahovať. „No tak, Colette, čo pre mňa máš?“ „Chcel by si mať niekedy rodinu, Wesley?“ opýtala sa ho ale ani naňho nepozrela. „Isteže.“ „Dve deti pobehujúce ti po dome…“ „A manželka pri mojom boku. To by som si vedel predstaviť.“ „Máš to na dosah ruky.“ Pípla. Rýchlo si sadol a tým ju zhodil na trávu. „Čože?“ Nemohol uveriť čo práve počul. „Colette ty mi chceš povedať, že…“ „Áno Wesley, my budeme mať bábätko. Teda bábätká. Budú to dvojičky. Predpovedala mi to cigánka.“ „To je úžasné!“ vykríkol a v sekunde bol na nohách. Vytiahol aj Colette a strhol ju do objatia. Smiala sa. „Milujem ťa!“ šepol a pobozkal ju tak ako vedel, že to má rada. Dlho, pomaly, vášnivo.

Precitol. Slnko a Colette boli na míle vzdialené. Preňho tu bola len chladná cela a tmavá noc vonku. Tak tmavá, že pohltila všetko. Radosť, nádej túžbu ba aj lásku. V mrazivej tme ostávala len beznádej. Rukami si zakryl tvár. Nemal poňatia koľko môže byť hodín ani koľko času mu ešte ostáva. Koľkokrát ešte udrie jeho srdce kým nadíde svitanie? Ach, svitanie. Inokedy tak očakávané a teraz priam hrozivé. Ako meč visiaci nad jeho hrdlom. Jediný lúč pretrhne nitku a on pôjde cestami kam živý nikdy nevkročil. Znova privrel oči a spomienky sa mu vyrojili ako hviezdy keď zájde slnko.

Bol ešte dieťa. So sestrami sa kúpal v potoku za ich domom keď započul kolesá voza na príjazdovej ceste. „Otec!“ vykríkol a hnal sa za očakávaným zvukom kolies v prachu. Sestry bežali za ním. Keď dobehol pred bránku otec práve vystupoval. Klobúk a honosný oblek akoby bol šľachtic a nie len obyčajný dedinčan. „Otec!“ vykríkol znovu. Hneď mu venoval pozornosť. Postaršiu tvár mu preťal úprimný úsmev. Vrhol sa mu do náručia a otec ho s láskou prijal. Vždy bol tak šťastný keď otec prišiel.

Rýchlo si z tváre zotrel slzy. Teraz sa nemá prečo ľutovať. Dobre vedel čo sa môže stať keď ho chytia. Aké riziko podstupuje keď ide kradnúť. Ale on musel. Ani teraz sa za to nehanbil. Pomôcť rodine je predsa dôležitejšie ako sa báť o svoj život. Svoj síce stratil ale zachránil tri ostatné. Tri hladné krky svojich sestier ktoré dnes sedia niekde v izbietke ich domčeku, pri sviečke a nariekajú and stratou brata. Ale oni sú silné oni to zvládnu. Roky biedy a chudoby odkedy im pri nehode umrela mama a odišla za otcom ktorý umrel sám niekde v hostinci na ceste domov ich zocelili a dodali im silu. Teraz boli ako ruže. Krásne na pohľad no mali svoje tŕne ktorými sa vedeli brániť. Pousmial sa nad myšlienkou ako sa tie tri bránia svojim nápadníkom. Keby nebol tak blízko smrti možno by sa aj z chuti zasmial. No tu nebolo na smiech miesto. Na chodbách dunel plač a prosby jeho spoluväzňov. Neustále bolo počuť osočovanie gardistov. Postavil sa a priblížil sa k mrežiam. Pritisol dlane na studený kov a čelom sa o ne oprel. Dúfal, že mu chlad pomôže prečistiť myseľ. Rozohnať vnútorných démonov, ktorí sa naňho valili zo všetkých strán. Aspoň na moment sa oslobodiť od svojej tiesne. Prešiel k oknu. Oblohou sa začala šíriť ružová farba. Jeho čas sa krátil. Pripomenulo mu to jednu vetu ktorú mu opakovala Colette keď sa za svitania prechádzali. Keď ráno vstáva v ružovom bola preliata krv. A dnes to bude jeho krv. Vytiahol sa na špičky aby videl posledný úsvit vo svojom živote. Spoza kopcov sa drali prvé slnečné lúče, predzvesť nového dňa. Nebo jasnelo ako svetla pribúdalo a rozrážalo nočnú tmu ako oštep. Prvý lúč prenikol do cely. Ožiaril chladný priestor a na okamih ho naplnil svetlom a teplom. V tom zaštrngotali kľúče v kovovej zámke. Jeho čas sa naplnil. Pokorne sa dal vyviesť na nádvorie. Sem slnko ešte neprišlo a nádvorie sa kúpalo v šere. Musel uznať, že to bol asi najkrajší úsvit jeho života. Šibenica trónila uprostred nádvoria ako kráľovná. Mrazivá so svojou desivou silou ktorou utláčala všetko naokolo. Koľko životov na nej už vyhaslo? Zamrazilo ho až v špiku kostí. „Hýb sa!“ postrčil ho gardista. Každý krok ho približoval ku koncu. Z hlbokým nádychom vystúpil na drevený piedestál šibenice. Tam ho privítal kat. Postava robustného muža v čiernom háve. Pokynul mu aby pristúpil pod slučku ktorá sa mu hompáľala nad hlavou. Stiahol ju na úroveň jeho krku. Jedným pohybom mu ju prevliekol cez hlavu. Jeho osud bol dokončený. Riadky jeho príbehu sa dopísali a pero spokojne odpočívalo na stránkach jeho života. A keď deň prebral moc nad nocou a ožiaril nádvorie, otvorilo sa prepadlisko. Umrel s menom na perách, ktoré najviac miloval a keď sa jeho duša vznášala k nekonečnému nebu, ešte stále znelo v ušiach prítomných. „Colette.“

naspäť ↑

1.C

Premárnená šanca

Dobre, poviem to na rovinu. Nie som zrovna Einstein. Nebývam v luxusnej vile, ani som nevyštudoval Oxford. Dokonca nemám ani inú vysokú. Som proste priemerný Slovák. A čo? Minimálne milión ďalších Slovákov sú na podobnej úrovni ako ja a vyčíta im to niekto?! Prečo to práve mne musia všetci prízvukovať? Prečo mi ľudia musia ešte prisypávať soľ do rany? Akoby som jej tam nemal dosť. Akoby potrebovali dosiahnuť hranicu, nad ktorú sa už nedá dostať. Z celého sveta ma ide poraziť. Všetci sú trápni. Nech sa pozrú na vlastné chyby, skôr než idú viniť toho druhého. Môžu za to ostatní, nie ja. Môže za to okolie. Môže za to ten sprostý systém, aký je na Slovensku, nie ja. Mňa z toho vynechajte.

No keď sa teraz, po dlhej dobe nad tým zamýšľam, bola to sčasti aj moja vina. Prečo by sa mali iní zaujímať nad niekoho zničeným životom? Po tom, čo sa na mňa rodina vykašľala, sa nezaujímam ani ja o nich, tak prečo by tomu malo byť opačne? Môžem si za to sám a sebaľútosť si nijako nepomôžem. Je čas zozbierať posledné zvyšky, čo zo mňa ostali a postaviť sa svetu zoči-voči.

Pozriem sa z okna. Nič nové. Električky stále hulákajú, autá sa zúrivo predierajú mestskou Amazonkou a vypúšťajú zo seba nechutné chemikálie, ktoré sa pomaly vznášajú do atmosféry.

Pozriem sa do zrkadla. Vidím stále toho chudáka, ktorý sa človeku ani zďaleka nepodobá. Vždy som chcel mať bradu, ale nie takúto. Nie bradu, za ktorú sa budem hanbiť.

Pozerám po okolí. Na Zemi vidím pozostatky z cigariet. Možno v nich ešte dačo bude.

Nič.

Nenašla sa ani jediná, ktorá by uspokojila mojej potrebe dať si svoju obvyklú dávku.

Pozerám do peňaženky. Akoby som si myslel, že je to zázračné miesto, kde sa niečo z ničoho nič objaví. Pomaly ju zatváram, sadám si na zem do rohu miestnosti a pretieram si tvár svojimi zošúverenými rukami. Dnes už nezaspím, musím sa s tým zmieriť. Produktívne dne asi už nič nespravím. O štvrtej ráno sa toho moc robiť nedá. Heh. Hovorím, akoby som dennodenne niečo produktívne robil. Kdeže. Nič nemám, tak akoby som aj mohol. Jediné, čo mi ostalo je tento polorozpadnutý byt, ktorý mi čoskoro tiež zoberú. Potom neviem čo budem robiť. Pravdepodobne si nájdem čo najútulnejšie miesto v rohu ulice a alkohol a cigarety si budem kupovať za peniaze ktoré ukradnem. Potom sa pravdepodobne predávkujem heroínom a bude mi koniec. Konečne. Už som sa o to aj zopárkrát pokúšal, no nikdy mi to nevyšlo. Keď som taký sprostý, že sa ani zabiť nedokážem, tak už fakt neviem, čo mám robiť.

Zaborím si čelo do dlane a rozmýšľam ako ďalej. Vo väzení by bola väčšia zábava ako tu. Z a čo si kúpim moju dennú dávku, keď nemám ani cent? Asi pôjdem von. Možno niečo ukradnem. O štvrtej ráno síce moc veľa ľudí na ulici nie je, no za pokus to stojí.

Otváram polorozpadnuté dvere skrine a pozerám, čo by som na seba dal. Dnes je dosť zima. Keďže nemám kúrenie, je u mňa ako vonku. Túto bundu nie. Smrdí po zvratkoch a mám ju na sebe skoro každý deň, no asi moc nemám na výber.

„Moment.“

Odhŕňam deku prežratú od myší, ktorú som už niekoľko rokov nepoužil. Ležal pod ňou môj starý kabát. Ej, ale som bol fešáčisko kedysi. Teda aspoň som si to o sebe myslel.

Učešem si svoju hrivu, prehrabnem bezdomoveckú bradu a pred zrkadlom si obliekam kabát. Je mi malý. Aj tak si ho na seba celý navlečiem a zamykám dvere bytu. Zrazu mi napadla perfektná myšlienka. Mohol by som mať nejakú tú zabudnutú cigaretku vo vrecku kabáta. Nevytiahol som ho predsa už pekných pár rokov, niečo by sa tam hádam našlo.

Nič.

Našiel som len akýsi papier, bol už dosť pokrčený a očividne poškodený od myší. Otváram vchodové dvere bytovky a vychádzam na sídlisko. Roztvorím papier pozerám, čo je zač. Je na ňom jedna jediná strofa. Je krásna. Je až neuveriteľné, že niečo tak krásne ako je tá strofa mohlo vyprodukovať niečo tak ohavné ako som ja. Začínam si ju čítať:

 

Nie čarovná, lež krásna zdáš sa byť ty moja hodnota,

úkryt v teba hľadať nechcem, už dávno ho v tebe mám,

s tebou nikdy v chvíľach ťažkých nebudem sa cítiť sám,

i keď občas ťažké to je nechytí ma prázdnota.

 

Čítam ju znova a znova, až ma to položí na zem. Zaborím si hlavu do kolien a začnem plakať. Normálne začnem plakať. Už dlho sa mi to nestalo. Nemám prečo. Som zmierený s tým, v čom som. No toto mi pripomenulo krásne obdobie môjho života. Obdobie, v ktorom som sa cítil dobre. Obdobie… do ktorého by som sa rád vrátil. Započúval som sa do krásnej melódie a síce melódie violončela, na ktorom som kedysi hral.

Vzali mi aj to.

Už nič viac mi vziať nemohli, tak mi vzali niečo, na čo mi najviac záleží. Na základnej som nebol najbystrejší, no vášeň k violončelu zo mňa robila lepšieho človeka. Mal som na háku, že mi učiteľky hovorili, že skončím ako smetiar. Predsa ony ani nevedeli, čo sa vo mne skrýva. Mimo školy som navštevoval zušku. Základnú Umeleckú Školu. Bol som deviatak. Rozhodol som sa ísť na Brnenskú konzervu. Bol to môj sen. Krásna historická budova, s vysokým stupňom vzdelania. Bola tam ešte tá stará trieda profesorov (50+), ktorí vedia o čom hovoria. Mama mi vraví, že sú to len predsudky a že mladí profesori sú rovnako inteligentní ako tí starí. Nemyslím si. Málokedy som sa s mamou zhodol.

 

Na konzerve to šlo dobre. Bolo to presne podľa mojich očakávaní, len trošku viac učenia. Trošku dosť. Zuška bola niečo úplne iné ako toto. Toto bolo vyslovene hardcore. Učenie mi nikdy moc nešlo. Aj to bol dôvod, prečo som na základke z väčšiny predmetov skoro prepadal. No nečakal som, že sa budem musieť učiť veci podobného charakteru ako na základke aj na strednej. Myslel som si, že keď proste idem na violončelo, nebudeme tam mať také predmety ako je Angličtina a podobne.

Každý večer som sa učil takmer do druhej a ráno vstával o siedmej. Vyzeral som ako narkoman. Spával som v civilnom oblečení a na prezliekanie som nemal čas. O sprchovaní už ani nehovorím.

Prvý ročník som ešte ako tak zvládol. No akonáhle začal druhý rok v mojej „vysnenej“ škole, šlo to so mnou dolu vodou. Proste som to už nezvládal. Hľadal som nejaké útočisko. V balení dievčat som nebol dobrý a aj tak by ma žiadna nechcela, keď som tak smrdel. Do partie som nikdy nezapadal. Neviem čím to bolo, no proste sa mi nikdy nepodarilo byť obľúbeným.

„Zajtra budeme mať z toho písomku. A nechcem vidieť žiadne kyslé ksichty,“ poznamenala profesorka nemčiny. Ach jak ja som ju neznášal! Po štyroch hodinách beznádejného učenia na intráku som sa rozhodol, že sa na to vykašlem. Šiel som sa prejsť, do tmavých ulíc. Slnko už bolo dávno zapadnuté, no ja som sa necítil ospalý. Stretol som kamaráta zo základky. Chvíľu sme sa po meste spolu prechádzali a potom mi povedal, že mi niečo ukáže.

„Nedbám,“ odvetil som a nasledoval ho do úzkej uličky. V tejto štvrti som tuším nikdy nebol. Nevedel som, že sú v Brne také úzke ulice. Zopár krát sme niekam zabočili, až povedal:

„Tadá!“

„Čo to má byť?“

„To sa dozvieš o chvíľu. Poď za mnou!“ a otvoril ťažké dvere v rohu asi najužšej uličke v Brne. Zišli sme dolu schodmi. Zacítil som silný cigaretový dym a zakašľal som. Kamoš zo základky sa zasmial. „Ešte si nikdy nefajčil?“ spýtal sa pobavene. Pokrútil som hlavou. Predstavil ma svojim kamarátom, ktorý postávali s fľaškou piva v rohu miestnosti. Bolo to niečo medzi krčmou a študentským barom, no nemyslím si, že odtiaľ niekedy niekto vyšiel triezvy.

„Ochutnaj,“ povedal jeden z jeho bandy a tým sa skončil môj život.

naspäť ↑

Sexta

Téma: Koluje to v žilách

 

Prší. Áno, stále. Už ani neviem, kedy naposledy svietilo slnko. Možno by mi aj problémy okolo mňa nepripadali také obrovské, keby som aspoň na chvíľu videla slnečné lúče. Vraciam sa z nemocnice ako skoro každý pondelok a snažím sa nemyslieť na to, čo sa mi deje. Kráčam okolo ľudí, ktorí vyzerajú rovnako v depresiách ako ja sama. Neviem, či majú väčšie alebo menšie starosti. Nepoznám ich a popravde ani nechcem. Počujúc ešte o iných ťažkostiach, asi by som sa zrútila už úplne. Snažím sa kráčať čo najrýchlejšie, aby sa na mňa nepozerali. Možno si to len nahováram, ale mám pocit, že na mňa zíza každý z nich, niektorí s ľútosťou, iní s odporom. Prebehnem cez posledný prechod pre chodcov, ktorý ma delí od bezpečia nášho domu. Vyzujem sa, prezlečiem a vyložím z tašky nové lieky, ktoré do seba musím pchať už nie iba trikrát, ale dokonca päťkrát denne. Je to normálne? Jasné, že nie. Ale čo zo mňa je? Zdá sa mi to, ako keby doktori nahrádzali moju normálnu stravu samými pilulkami. Pri každej ďalšej mám ešte väčšiu nechuť ju prehltnúť. Mať ju však v ústach je ešte horšie a to je jediný dôvod, prečo ju napokon zhltnem. Opustila ma nádej vyliečenia vďaka nim. Nech si vravia čo chcú, možno by bolo lepšie, keby som s tým skoncovala. Kto vie, čo by bolo potom. Ukladám si veci do skrine a prejdem okolo zrkadla a hoci sa na seba nepozriem priamo, nahrnú sa mi slzy do očí. Viem, že keby som sa tvárila veselo, nikto si na prvý pohľad nič nevšimne. Zvonka som celkom normálna. Niekedy keď mi podá doktorka výsledky mojich testov, až nedokážem uveriť, koľko vecí je so mnou v skutočnosti zle, ale ani jedna z nich sa nedá spoznať len tak. Utriem si slzy, lebo mi mama zaklope na dvere a nechcem, aby videla, že plačem. Mám pocit, že obdivuje, aká som silná, ale vôbec to tak nie je. Hlavne keď vidím nešťastnú ju. Keď si vyčíta, že to je jej chyba, tak sa neudržím. Nedokážem ju tak vidieť. Je so mnou tak prepojená, že občas neviem, koho to všetko bolí viac. Či mňa alebo ju.

„Zlatko? Ako to dopadlo?“ vojde dovnútra a pýta sa ako inak na tie testy. Neodpoviem jej, len jej podám všetky papiere, ktoré mi dala doktorka dala a otočím sa k nej chrbtom. Zahryznem si do jazyka, aby som zadržala vzlyk. Keďže nemôže povedať nič také ako „To je skvelé, miláčik!“, tak viem, že prejde na inú tému. A tak sa aj stalo. Už sa to stalo toľkokrát.

„Lieky si si dala?“ spýta sa ma ponad okuliare, keď na chvíľku odtrhne pohľad od papierov.

„Nie, idem si po vodu.“

„Poď aj na večeru už.“ usmeje sa na mňa, ale ja vôbec nemám chuť jesť. Viem, že musím, ale nemôžem sa k tomu nikdy dokopať. Je to skôr zo zvyku – sadnúť si s rodičmi a Maxom ku stolu. Nie je to tým, že by mama zle varila. To je to posledné. Vlastne veľa spolužiakov, keď ochutnalo niečo, čo spravila moja mama, boli ohromení. Ale čím ďalej, tým viac mám pocit, že mi koluje v žilách len voda a lieky. A pomaly ale isto ma opúšťa potreba jesť. Najprv to boli len teplé jedlá, teraz už mi nechýba ani rožok, či ovocie. Pozdravím Maxa, ktorý je už za stolom a nedočkavo čaká na tanier.

„Kde je oco?“ spýta sa, ale mama len niečo zamrmle a ani jeden z nás to nepočuje.

 

Večera bola pre mňa horor. Nevedela som, ako sa vypariť. Zjedla som najviac ako som dokázala a keď to aj mama vzdala s presviedčaním a nútením, odišla som späť do izby a zatvorila sa tam. Chcela som byť sama. Sama so svojím strachom zo zajtrajška. Zajtra je totiž ten deň s veľkým D. Už skoro ráno mám byť v nemocnici na oddelení, ktorého meno si stále neviem zapamätať. Najrôznejšie testy – to je pre mňa už viac než bežné. No tieto sú len raz za rok. A hoci by som si nemala robiť nádeje, lebo môžem byť sklamaná, tak si ich robím. Veľmi dúfam, že to bude inak ako doteraz. Pokúsim sa na to nemyslieť a zaspať.

 

Áno. Áno! Ja… Ja tomu neverím! Nič nedáva zmysel. Ako sa mohla situácia tak zmeniť? Nemôžem si pomôcť. Skáčem po byte so sestričkou na telefóne, ktorá mi volá kvôli výsledkom. Bežím cez obývačku do kuchyne, hľadám mamu, aby som jej to povedala. Keď ju však uvidím, nezmôžem sa na slovo. Skočím jej okolo krku a nechcem ju pustiť. Mysľou mi prebehlo snáď tisíc vecí, no jedna z nich doslova svieti. Ja budem zdravá!

naspäť ↑

2.B

Minule to bolo lepšie

Zobudila som sa, otočila na bok a uvidela jeho spiacu tvár. Je tak nevinný keď spí pomyslela som si. Tento pohľad som si však neužila príliš dlho, pretože po chvíli otvoril oči a usmial sa na mňa. „Dobré ráno, zlato,“ povedal mi ešte rozospatým hlasom. Úsmev som mu opätovala „Dobré,“ dal mi pusu a vstal z postele. „Včera ma to poriadne vyčerpalo, ale bolo to skvelé.“ Videla som jeho nadšenie, ktoré som mu však nemohla opätovať „Skvelé? To myslíš ako vážne?“ nechcela som mu kaziť radosť, ale povedzme si úprimne nebolo to bohvie čo. Jeho úsmev po mojich slovách okamžite zmizol a tvár mu akoby skamenela. „Čo tým chceš povedať?“ opýtal sa ma až príliš vážne, akoby som mu ukradla všetku jeho pýchu. Chvíľu som nevedela čo povedať, vyzeral tak vtipne a pekne zároveň. Stál uprostred mojej spálne, len v červených trenkách a svetlo ktoré presvitalo cez závesy mu jemne dopadalo na telo, takže jeho postava vyzerala dokonale, keď som sa mu však pozrela do tváre mal výraz ktorý neviem definovať. Taký ten „seriem na život“ pohľad. „Nič, nič len no..“ povedala som a zastavila sa pretože som ani sama nevedela, ako mu povedať, že to bolo na nič. „Nooo….?!“ napäto sledoval moju tvár a sadol ku mne na posteľ.
„No ak mám byť úprimná nebolo to bohvie čo, minule to bolo lepšie.“
„Čo tým chceš povedať že to nebolo bohvie čo?“
„Podľa mňa to bolo príliš zdĺhavé, čakala som asi niečo viac, ale to nevadí zlato.“ Viem znelo to celkom drsne, ale vždy sme k sebe úprimný a vedela som, dúfala som že to nezoberie zle.
„Niečo viac?!“ stále vyzeral akoby nechápal o čo mi ide. Potom sa však postavil a hrdo vyprsil „Vieš čo? Tvoj názor vlastne nie je vôbec podstatný, vieš koľko iných žien by to ocenilo?“ musela som sa zasmiať, vyzeral hrozne vtipne ako sa nafukoval a stále nebol poriadne oblečený. „Jasné teraz sa mi ešte smej, Ivane si predsa hovorila, že som bol skvelý“ povedal urazene a dotknuto až mi ho bolo ľúto. Nahla som sa k nemu aby som ho chytila za ruku ale uhol sa mi, naozaj bol dotknutý. „Tak za prvé, Ivanu sem neťahaj a za druhé sám dobre vieš, že nie vždy to dopadne dobre. Veď si spomeň aké to bolo pred týždňom, tá vášeň, ten cit a to tempo, ahh. Chceš mi povedať, že to nebolo minule lepšie?“ na chvíľu zostal ticho, akoby sa zamyslel. „Halooo, hovorím na teba pán dokonalý“ zamračil sa, „Kľudne si zo mňa ďalej uťahuj, ja si aj tak myslím že som vždy skvelý. Mal som vášeň, tempo aj cit a za to že si to ty necítila ja nemôžem.“ Vyzeral úplne ako malé dieťa, keď sa ofučí, mala som chuť sa znovu začať smiať, ale potom som si uvedomila, že by to mohol zobrať zle a tak som radšej ostala ticho a sklonila hlavu. „Dobre asi sa na tom nezhodneme, čo tak to nechať tak?“ snažila som sa mu tým ustúpiť, ale on nepôsobil zrovna spokojne „Jasné a nabudúce mi povieš rovno nie, lebo čo ak budem zas tak hrozný. A áno máš pravdu vážne to včera nebolo najlepšie tak čo som tiež len človek.“ Videla som na ňom že mu to celé je ľúto, nahla som sa bližšie a pobozkala ho. „Tak ti to raz nevyšlo no bože. Nabudúce si to užijeme viac čo na to hovoríš? Možno môžeme aj niečo zlepšiť.“ Dúfala som že sa to utrasie, nechcela som sa s ním pohádať kvôli hlúposti, vedela som že je všetko v pohode keď sa na mňa usmial „Aj tak by ma zaujímalo čo sa ti tak hrozne páčilo minule, že ti to teraz prišlo hrozné“ na chvíľu som sa odmlčala nechcela som odpovedať hnusne aby to nevyústilo do ďalšej hádky „V prvom rade si mi nestúpal na nohy, viac si nás viedol a išiel si presne do tempa. A v tom tmavomodrom obleku si vyzeral lepšie, všetci povedali, že sme boli hviezdami plesu, a naša vášeň obklopovala celý parket. Teraz sme skôr vyzerali ako dvaja stredoškoláci čo prvýkrát prišli na nácvik venčeku.“ Pozeral sa na mňa a prikyvoval „Hej musím uznať že som asi až tak skvelý tento krát nebol. Asi som toho pil trochu viac a plietli sa mi nohy. Ak chceš nabudúce sa môžeme naučiť nové kroky a budem piť až keď si poriadne zatancujeme dobre?“ zasmial sa a hodil ma na posteľ. Objala som ho „To znie fajn. Mimochodom aspoň ten sex keď sme prišli domov tak zlý nebol.“

naspäť ↑

2.C

Noc pred popravou

Bol večer. Vonku pršalo a fúkal vietor, slnko už dávno zapadlo. Cez okno bolo vidieť len mesiac zahalený mrakmi. Začínala zima. V hlave sa mi vírilo milión myšlienok. Milión nevypovedaných slov. Urobila som naozaj toľko chýb? Začalo to všetko už vtedy ked mi oznámili, že zomrel? Mala som všetko spraviť inak? Je toto vážne jediný sposob ako sa zbaviť všetkých pocitov viny? Nič iné mi nenapadlo. Uvedomujem si, že som mohla spraviť všetko inak. Vtedy som bola iná. Neuvedomovala som si, čo robím. Vtedy som zabúdala na to, že vštko bude mať svoje následky. Ako to vlastne všetko začalo? Sama neviem. Mala som rodinu. Manžela, ktorý ma miloval. Dve krásne deti, domov. Cítila som pocit bezpečia, hrial ma pocit lásky a domova. Bola som šťastná. Vtedy ešte áno. No neskôr som všetko stratila. Pocit bezpečia, deti, manžela, lásku aj domov. Ked mi oznámili smrť mojej matky, všetko sa vo mne začalo rúcať. Všetky základy, na ktorých som mala postavený svoj dovtedy krásny život. Začala som cítiť pocit prázdnoty, viny a bezmocnosti. Tá bezmocnosť keď nirčo nemôžete odvrátiť. Myslím, že to už zažil každý. Tento úžasný život ma prestal baviť. Už mi viac nestačilo len stále byť tou ženou, ktorá sa stará o deti a žije stereotypným životom. Myslela som si, že to to je len pocit prázdneho miesta po mojej mame. Každým dňom to však bolo len horšie. Už som dalej nevládala. Pohltila ma prázdnota.

V detstve sme žili na okraji mesta, v dome s malou farmou. Každý deň sme sa s bratom hrali na dvore. Mala som ho veľmi rada. Bola to jediná osoba pri ktorej som bola sama sebou. V škole som nikdy nemala najlepšiu kamarátku. Mala som pocit, že žiadne dievča by ma nedokázalo pochopiť, že nikto by ma nebral takú, aká v skutočnosti som. Môj brat však vedel. On jediný videl moju výnimočnosť. Poznal ma tak dobre, že niekedy som ani nemusela nič povedať a hned vedel čo sa deje. Raz , keď som sa vrátila zo školy, všetci doma mali slzy v očiach a so žialom sa na mna pozerali. Nechápala som čo sa deje. Chcela som ísť za bratom. Blúdila som pohľadom po dome, no nikde nebol. Oznámili mi, že zomrel. Bola to pre mňa najvačšia rana. Nevedela som ako budem bez neho žiť, ved to bola moja jediná blízka osoba. Tie dni som vobec nerozprávala. Cítila som pocit samoty. Taký ako teraz. Vtedy som ale mala matku, ktorá to so mnou všetko prežívala. Boli sme na všetko dve. Veľmi som sa s nou zbížila. Vlastne vdaka nej som to zvládla. Ked som mala 18 rokov odišla som študovať do mesta. Spoznala som tam užasných ľudí, našla som si veľa kamarátov, bola som iná. Zabúdala som na svoj starý život. Vždy ked som sa vrátila domov, vrátil sa do mňa ten pocit samoty. Samota po bratovi. Domov som chodila čoraz menej. Mama ma často volávala, no ja som si nikdy nenašla čas. Trávila som čas s kamarátmi na bezduchých diskotékach a v baroch v meste. Tento život ma bavil. Našla som si priateľa, založila rodinu a viedla som úplne nový život. Bola som šťastná. Kúpili sme si dom v meste a mali sme život o akom mnoho ľudí može len snívať. Na rodičov a moju minulosť som úplne zabúdala. Takto sme žili až pokiaľ mi neoznámili, že moja matka je ťažko chorá a je v nemocnici. V ten moment mi prebehlo moje detsvo pred očami. Spomenula som si na brata, ako mi matka vo všetkom pomohla a bola tu vždy pre mňa. Ked ma volala ja som tu pre ňu nebola, nepomohla som jej. Kvoli čomu? Kvoli životu plného zábavy som zabudla na človeka, ktorý mi vždy pomohol, vždy tu pre mňa bol. Vyčitky ma premohli a nevedela som ako to všetko napravitť. Bola som akurát na ceste do nemocnice, ked mi zrazu zavolali, že matka zomrela. V ten moment sa do mna vrátil pocit samoty a bezradnosti ako ked mi oznámili bratovu smrť. Prestala som sa sústrediť na auto a mala som nehodu. Stratila som vedomie a prebudila som sa až v nemocnici. Stál pri mne manžel, ktorý bol zrazu pre mňa ako cudzí človek. Nedokázala som k nemu cítit to čo pred tým. Ked ma pustili z nemocnice, ovládol ma známy pocit prázdnoty. Nevedela som, čo robiť. Cítila som ako moj život stráca zmysel. Iba alkohol mi dokázal pomoct zabudnut. Vypla som. Nevnímala som okolitý svet a snažila som sa to utopiť v alkohole, no zabudla som, že je zbytočné utápať utopené. Manžel ma prosil, vyhrážal sa mi, nic vsak nepomáhalo a nepresvedcilo ma aby som prestala piť. V ten deň, ked som viezla deti do skoly som sa zas pila. Vlastne som bola úplne opitá. Mala som haváriu. Narazila som autom do stromu. Bola som ťažko zranená a moje deti to neprežili. Manžel mi to vyčítal, nadával mi, prestal mať so mnou trpezlivosť. Vedela som, že mi to nikdy neodpustí. Ani som sa nesnažila. Chápala som všetkému.

Teraz som tu. V dome, v ktorom som vyrastala. V dome, v ktorom som prežila moje detsvo, detsvo s bratom a matkou. Pocity, výčitky mi zaplavili celú hlavu. Mohlo to všetko dopadnúť inak. Cítila som ako sa topím v oceáne sklamania. Pozrela som sa na špagát ktorý tu visel a na prázdnu flašku vedla mňa. Vedela som, čo chcem. V tú noc som už nezaspala. Vlastne som zaspala. Už navždy.

naspäť ↑

2.D

Noc pred popravou

 

Nič neľutujem. Spravil som to pre dobro iných. Oni to nechápu. Nezažili to čo ja. Pochopia to? Aké to bude? Nie som prvý. Nie som posledný. Nebojím sa. Bude to rýchle. Potom mi bude lepšie. Stálo mi to za to? Spravia to, a bude po všetkom. Bude to bolieť? Pocit chladnej čepele prechádzajúcej mojim krkom s mihnutím oka. Viem že sa to zlepší. Moja obeť bude pomstená. Nevzdám to. Pre niečo sa to muselo stať

naspäť ↑

3.B

Noc pred popravou (Koluje to v žilách)

 

Na tej streche to bolo fajn. Ležali sme na tvrdých škridlách a celé chrbty nás tlačili, ale nikomu to v tej chvíli nevadilo. Pozerali sme sa na oblohu a tá bola o toľko krajšia než v meste, že v prvých momentoch mi to vyrážalo dych. Púšťali sme piesne, ktoré sa vznášali v nočnom tichu k nebu – piesne, ktoré poznali len tí vyvolení, ktorými sme my aj boli. Vznášali sme sa k nebu s nimi. Vlasy nám viali vo vetre a ruky plávali vo svetlách mesta v diaľke, hudba vibrovala hlboko v pľúcach a nepotrebovali sme dýchať nič iné. Smiech nami otriasal, ústa zaseknuté v úsmeve a v tmavých očiach hviezdy. V očiach boli vždy hviezdy. A keď sme spievali do noci, boli sme voľní. Pretože to nebol len text, to iba srdce potrebovalo dýchať. A aj keď sme ležali na streche a okolo sa preháňali autá, a slnko zapadalo a potom zase vychádzalo, cítili sme sa, akoby svet stál. Akoby sme našli svoj pevný bod vo vesmíre.

V jednu chvíľu, keď sme sa už všetci ukľudnili a smiech utíchol, jeden namieril prstom k horizontu a opýtal sa, či to bol Veľký voz. Niektorí namietali, že určite nie, ale ja som vedela, že to bol on. Keď som bola malá a boli sme u babky, otec sa mi ho párkrát pokúšal ukázať, ale nikdy som ho nevidela. Cítila som, že aj keď sa snažím, nevidím tie hviezdy, ktoré on chcel, aby som videla. Že medzi tou miliardou hviezd moje oči nenašli tie, ktoré boli raz dávno niekým určené – videla som vlastné súhvezdia a videla som veľa Veľkých vozov, ale vedela som, že ani jeden nie je ten, ktorý videli všetci ostatní. Ale v tú noc – v tú noc som sa pozrela na oblohu a videla som ho. Už bolo tesne pred úsvitom a obloha na tom mieste bola prázdnejšia než okolo a pár hviezd tam bolo zase omnoho jasnejších a ja som cítila, že to je on. Videla som ten obraz, po ktorom som toľko krát prechádzala prstom v knihách a toľko krát ho videla vyrytý v koži ľudí, ktorí chceli ukázať, akí hlbokí a originálni sú. Vedela som, že to bol on, pretože som cítila, že mal príbeh. A povedala som to ostatným a chvíľu sme boli ticho, lebo nikto presne nechápal, čo som tým myslela, ani ja nie. Potom sme sa pozreli na veľký voz a boli sme ticho, pretože sme… cítili. A vtedy sme zistili, že veci, ktoré sú nemé a aj tak nás donútia cítiť, nám iba rozprávajú príbehy. A my počúvame.

Vyšlo slnko a Veľký voz už nebolo vidieť. Zrazu som na tvári pocítila slzy, lebo … neviem, možno som len bola unavená. Alebo som si len uvedomila veci – že zrazu nevidím to, čo chcem ja, ale to, čo chcú ostatní, aby som videla. No dobre, nebudem zahovárať, pravda je, že som len začala zaspávať a tak mi obliali tvár zvyškom vodky a tá v očiach nechutne štípala. Ale bolo príjemné stráviť poslednú noc pred veľkým dňom s ľuďmi, ktorí vedeli, akú hudbu pustiť, aby sme s ňou mohli plávať k hviezdam a ktorí vedeli, že ak sa vám zatvárajú oči a hrozí, že neuvidíte šarlátové odtiene oblohy o piatej ráno z nepohodlnej, škridlovej strechy, treba vás niečím obliať.

A koniec koncov, možno ani teraz, keď sa radím medzi plnohodnotných občanov tohto maličkého zapadákova s výhľadom na svetlá veľkomesta, nevidím to, čo chcú, aby som videla. Dieťa je stále vo mne a stále bude, len sa možno práve v ten veľký okamih medzi západom a úsvitom naučilo pozrieť sa na svet a vidieť veci, ktoré boli predtým skryté. Naučilo sa pozrieť na svet očami druhých – teraz už len zostáva nezabudnúť, aké to je, vidieť ich tými svojimi. Tými detskými, keď som sa pozrela na oblohu a miesto jedného Veľkého vozu som ich videla milión.

Okej, teraz hlavne treba vytriezvieť a zliezť z tej strechy. Baterky v repráku sa už aj tak minuli a vo svetle sa dalo v diaľke vidieť Slovnaft. Pekné. Takto sa cítia dospelí? Ja sa cítim stále rovnako.

naspäť ↑

3.D

Premárnená šanca

Práve bola jeseň, moje obľúbené ročné obdobie. Kráčala som so sklonenou hlavou, lebo pršalo a cez kvapky som nič nevidela. Sledovala som, ako sa mi dlaždice na chodníku mihajú pred očami. Potrebovala som si jednoducho vyvetrať hlavu. Verila som, že dážď zmyje každý môj problém. Preto jeseň tak milujem, pre dážď nie je vidno slzy. Z môjho zamyslenia ma vytrhol záblesk a za ním sa ozvalo hlasné bum.

Atmosféra v tento deň bola taká ťažká ako môj krok. Oblaky, ako dve vzdialené srdcia, sa snažili svojím hlasným hrmením túto vzdialenosť prekonať. Práve vtedy som zdvihla svoj zrak od zeme a kochala sa farbou presvietenými listami stromov. Chcela som vyskúšať osvedčenú radu: „Keď nevieš vyriešiť svoj problém, rieš problémy ostatným, možno nájdeš riešenie aj na ten svoj.“ Naokolo mňa nebolo živej duše, tak som sa snažila vžiť do problémov prírody. Odrazu som zbadala, ako jedna z kvapiek chcela svoju unavenú hlavu uložiť na jemnú pokrývku listu. Toľko chladu tento lístok neuniesol a začal padať k zemi. Zdalo sa, že všetko vôkol čakalo, čo sa bude diať ďalej. Tmavá a vlhká zem ho však objala, ako objíma mať svoje dieťa.

Po tomto výjave som kráčala ďalej, nerozmýšľala som, kam kráčam, akou rýchlosťou idem, pokiaľ som neskončila na zemi. Zakopla som o kameň, ktorý trčal presne uprostred štrkovej cesty. To som celá ja. Vstala som a kráčala ďalej dávajúc si pozor na cestu. Aby sa mi niečo podobné nestalo znovu, sadla som si na breh potoka. Dážď silnel, z pomaly tečúceho potôčika sa stal rýchlo valiaci sa potok, ktorý prehučal aj dunenie silnej búrky. Vlny sa po mne začínali načahovať, ako by ma chceli stiahnuť dolu. Srdce mi búšilo od napätia – rýchly nádych, dlhý výdych. Zase som sa zabudla a zamyslela sa. Vtom sa na mňa už valila niekoľkopercentná potopa, ktorá ma tiahla so sebou a ja som nevedela kam. Jej sila mi ponorila hlavu pod vodu, ktorú sa mi podarilo vynoriť až po niekoľkých metroch. Na okraji som zbadala muža, ktorý sa snažil z tohto pekla ujsť. „Dostal sa na breh. Super!“ pomyslela som si. Už som, žiaľ, videla iba to, ako ho drsný povrch, ktorý vyzeral spočiatku tak lákavo, sotil naspäť do vody a jemu sa už nepodarilo vynoriť.

Po nedobrovoľnom plavení sa ďalej a ďalej, som sa chytila jedného konáru. Tento však každého predo mnou iba zranil. Vedela som to preto, lebo presne tu sa z nejakého neznámeho dôvodu držala krv, ktorá vo svojej púti nepokračovala. Zo strachu som sa pustila a bola som unášaná vodou. Zrazu som rozmýšľala, či budem mať ešte podobnú možnosť, ako ďaleko ma táto voda zavedie a či vôbec prežijem.

naspäť ↑

Oktáva

Po dlhom tréningu konečne došiel domov. Slnko už dávno zašlo, no on až teraz odomkol dvere bytu, skopol z nôh tenisky a športovú tašku hodil na zem.

Byt bol tichý, chladný a opustený. S rodičmi nebýval už takmer dekádu, na dlhodobý vzťah sa ešte necítil a na domáce zviera nemal čas. Jeho celý život sa točil okolo jedinej veci – tanca.

Prešiel do kuchyne a z misy si vybral jablko. Bol vyčerpaný, vyhladovaný, ubolený a zmätený. Zmätený z toho, čo si pred pár hodinami uvedomil počas strečingu. Tanec mu už nedáva to čo kedysi. Tanec ho už nenapĺňa tak, ako zvykol. Tanec už nie je potešením, ale povinnosťou. Stále je to stred jeho vesmíru, ale to len preto, že nevie nič iné. Väčšinu života obetoval baletu a vystúpil pre to na vrchol. Ale čo teraz? Všade naokolo sú len oblaky, žiadna ďalšia výzva. Z oblakov sa stávajú mračná. Ohryzok zahodil do koša. Pohľad mu padol na chladničku pokrytú listami od fanúšikov a fotkami s priateľmi a rodinou. Keď videl prízrak toho, aký býval, sa cítil ešte prázdnejšie. Vo vrecku mu zavibroval mobil.

‘party u simona. prides?’ stálo v správe. Zamyslel sa. Nemal by. Ráno má tréning a večer predstavenie. Ale kedy nemá tréning? Mal by žiť kým je mladý. Ignoroval hlas, ktorý mu hovoril, že tancovať tiež môže len kým je mladý.

‘hej,’ poslal naspäť, uzamkol mobil a šiel sa osprchovať. V kúpeľni niekoľko minút len stál pred zrkadlom a hľadel na svoje vpadnuté líca a kruhy pod očami. Jeho tvár, na rozdiel od jeho tela, aspoň odrážala to, ako sa cíti vo vnútri. Zavrel oči, narátal do desať, otvoril ich a všetko bolo rovnaké. Radšej sa vyzliekol a vošiel do sprchy.

Vodu nastavil na ľadovú. V prvom momente, čo sa kvapky vody dotkli jeho chrbta, sa pousmial. Potom to však stratilo prvotný šok a s ním aj všetku príťažlivosť. Rýchlymi pohybmi sa umyl, vypol vodu a z vešiaka si zobral uterák. Bezmyšlienkovite sa utrel a prešiel k šatníku. Väčšinu tvorilo športové oblečenie, legíny, tepláky a tielka. Kostýmy boli v divadle. Z civilných vecí vybral tmavé rifle a tričko, oboje dosť úzke na to, aby nechali vyniknúť jeho postavu. Nebol namyslený, ale deň čo deň drel na tom, aby bolo jeho telo chrám a nemal problém ho ukázať. Keď bol oblečený zobral si mobil, peňaženku, kľúče a vyrazil k Simonovi.

Pred Simonovým domom parkovalo niekoľko drahých áut. Niektoré z nich spoznával. Zazvonil a po niekoľkých sekundách sa otvorili dvere a v nich stál Lucas. Na čele sa mu leskol pot a jeho oči boli takmer celé čierne, iba tenký pásik modrej okolo zreničky. Zábava už zjavne začala.

„Alexei!“ privítal ho nadšene a objal ho. Do nosa mu udrel závan potu a drahého parfému. Dúfal, že mu za chvíľu do nosa udrú iné veci.

„Ahoj Lucas. Ako sa máš?“ Lucas sa len zasmial.

„Poď dnu, kamoš. Čakáme na teba.“ Vošiel za Lucasom a hneď v chodbe uvidel niekoľko známych tvárí. Pretrpel všetky objatia a potľapkania po chrbte. V obývačke sa tancovalo. Na to, že bol profesionálny tanečník sa na parket moc nehrnul. Miesto toho si šiel naliať drink.

V kuchyni uvidel tmavé kučeravé vlasy. Konečne niekto, koho chcel stretnúť.

„Ravi, ahoj,“ pozdravil ho s niečím čo mohlo pripomínať úsmev. Ravi sa usmial naspäť, jeho pohľad bol však zahmlený.

„Aha ho, primabelerína nás poctila svojou prítomnosťou.“ Žmurkol naňho. „Čo bys rád, drahý?“ Po chrbte mu prebehli zimomriavky. Nie tie príjemné.

„Čo ponúkaš?“ spýtal sa.

„To čo zvyčajne.“ Alexei prikývol.

„Ideme niekam kde bude súkromie?“ Ravi pokrčil plecami. Vykročil smerom ku jednej z kúpeľní. Alexei len dúfal, že to nebude šňupať zo záchodovej dosky. Z toho už vyrástol.

Keď tam prišli, Ravi im obom nachystal lajnu, chvalabohu nie na záchod. Vytiahol bankovku a zroloval ju.

„Dámy majú prednosť,“ povedal Ravi s úškrnom a podal mu to. Rozhodol sa to ignorovať a radšej si dal. Cítil ako mu to vstupuje do systému. Cítil, ako mu to rozohrieva celé telo. Ravi sa zasmial a dal si tiež. Všetky obavy zmizli. Vedel, že len na chvíľu, ale aj to bolo teraz dosť. Mal pocit že lieta. Pripomenulo mu to tanec, to aký bol predtým.

„Ideš tancovať?“ spýtal sa. Ravi s úsmevom prikývol. Spiklenecky sa ku Ravimu naklonil a zašepkal mu do ucha: „Tanec mi koluje v žilách.“

Jediná vec čo mu však v tom momente kolovala v žilách bol kokaín.

naspäť ↑

4.C

Minule to bolo lepšie

Písal sa rok 1976.

,,Kam to dnes letíme?‘‘ pýta sa Adriana svojej kolegyne, obidve pracujú v ČSA – Československých aerolíniách. ,,Do Berlína predsa, čo si zabudla? Ostávame tam celý deň kvôli tomu večierku z firmy‘‘ odpovedá jej kamarátka a kolegyňa zároveň, Edita. ,,Ach áno, samozrejme…. mám len toho ako si veľa posledné dni.‘‘ Adriana odpovedá. Adriane sa pred pár dňami stratil manžel Martin. Adriana ale vie že jej manžel utiekol za hranice, do Rakúska, do kapitalistickej krajiny. ,,Hej viem… už polícia vie kam zmizol Patrik?‘‘ spytuje sa Edita. Adriana len ticho mlčí a so slzami v očiach vraví že nie. ,,A čo budeš teraz robiť?‘‘ tichým tónom sa ozýva Peter, pilot, ktorý náhodou započul ich rozhovor. Adriana má ale plán, ktorý nemôže nikomu povedať. Chce odísť za manželom, a dnešný let je pre ňu veľmi dôležitý. Nemôže im ale povedať čo má v pláne. Aj keby hoci-ako silno chcela, nedá sa. V tej dobe ste nevedeli, kto je váš priateľ a kto nie. Kto vás prezradí a kto nie.

,,Dámy a páni, vítame vás na palube lietadla ČSA…‘‘ prihovára sa cestujúcim a posádke Peter nech sa pripravia k odletu. Edita vraví Adriane: ,,Teším sa už na ten večierok, veď bude tam aj Peter‘‘ Adriana odpovedá: ,,To je úžasné! Už ste boli na večeri?‘‘ ,,Ešte nie, ale dohodli sme sa dnes že pôjdeme v Berlíne na večernú prechádzku mestom.‘‘ vraví Edita. ,,Prajem vám to, hodíte sa k sebe!‘‘ s úsmevom odpovedá Adriana. Peter je zároveň aj Editin nádejný. Let prebieha bez problémov. Všetko je také, ako má byť. ,,Zober si zadné rady a aj si zoberiem tie predné‘‘ káže Edita Adriane ako si rozdelia podávanie obeda pre cestujúcich. Adriana ide teda k zadnej sekcii lietadla. Avšak ako podáva jedlo jednému z cestujúcich, ten jej hovorí: ,,Ďakujem…‘‘ s ďalej jej k uchu zašepotal ,,A mimochodom, radím vám, vykašlite sa na to čo máte v pláne.‘‘. Adriana je doslova v šoku. V šoku až takom, že vyliala na seba ríbezľový džús. ,,Ako sa voláte pane?‘‘ spytuje sa Adriana pána v strednom veku. ,,Kto? Ja? Prečo Ja? Čo odo mňa chcete‘‘ vystrašene sa zrazu spytoval Adriany. Adriana rýchlo pochopila, že má problém. Veľký problém. V zapätí beží Edita k Adriane jej podať utierky aby sa utrela. Edita sa ju zo srandy doberá: ,,Ako sa ti to mohlo stať, veď predsa nebola ani jedna turbulencia!‘‘. Adriana sa len zasmeje a pokračuje vo svojej práci ďalej.

,,Pripravte sa na pristátie‘‘ hovorí do palubného rozhlasu ko-pilot Marek. Adriana stále v šoku, sa pýta Edity: ,,Nevieš náhodou kto je ten chlap z 18D?‘‘. Edita vraví: ,,Áno viem, je to Anton Dorel. Je to že vraj nejaký významný chlap vo vedení ČSA a má politické konexie. Prečo sa pýtaš?‘‘ ,,Len tak…‘‘ odpovedá Adriana a pokračuje: ,,A z kadiaľ ho poznáš?‘‘ ,,Peter mi o ňom vravel, že spolu zájdu aj občas na pivo, sú to starí spolužiaci.‘‘ Adriana sa len pousmeje. Došlo jej, že Peter musel nejako zistiť jej plán a posunúť to do vedenia a do Verejnej bezpečnosti. Uvedomila si, že v Berlíne to bude ťažké. Tam sa má podľa plánu stretnúť s jej manželom, Martinom a cez stanicu metra Friedrichstraße sa majú dostať do Západného Berlína. Takto ale vie, že nad ňou bude mať celý čas niekto ‚,dozor‘‘. Adriana a Edita ticho sedia a čakajú, kedy ich lietadlo odbavia a vyjdú konečne von z lietadla.

Už je večer a Edita a Adriana sa stretávajú pred budovou Interflugu vo Východnom Berlíne. ,,Nádherná je tá budova. Toto celé mesto.‘‘ vraví Edita. Adriana len nervózne prikyvuje a odpovedá: ,,Áno. To rozhodne áno.‘‘ Adriana sa má totižto o pár minút stretnúť s Martinom. Adriana zbadá v diaľke Martina a uteká za ním ako o život. V tom ale na nich kričí Peter: ,,Stojte! Zradcovia, stojte a okamžite sa vráťte!‘‘ spolu s tajomným pánom z lietadla. Pán má pri sebe pištoľ a vyhráža sa streľbou. Martin a Adriana ale utekajú ďalej a napokon utečú. Červení ich aj tak nakoniec chytili vo Friedrichstraße a odsúdili ich za politický zločin.

Minule nám teda bolo lepšie? Možno ako pre koho. Ale im rozhodne nie.

naspäť ↑

4.D

XX.IX.1997, nedeľa

Bdiem. Už tretiu noc bdiem. Okná mám dokorán pootvárané a aj tak je tu tak strašne teplo. Tak

neuveriteľne teplo! Je príliš teplo na to, aby som vôbec vyprodukoval súvislú myšlienku, príliš

teplo na život. Neviem sa sústrediť na nič iné, len na blikajúci kurzor na monitore. V hlave mám

totálne prázdno.

…prípad, ktorý má za následok skutočný argumentačný problém o správnosti výkladu práva,

ktorý môže byť vyriešený odkazom na nejaké jednoznačné ustanovenie, určujúce pre výklad

práva… Blikala posledná veta. Ani ja sám som jej vlastne nerozumel. Čo to píšem? Čo to vlastne

robím? Neúspešný zúfalý pisálek, ktorý sa tak strašne snaží o priazeň svojho vydavateľa a písanie

hodnotnej literatúry. Zhlboka som sa nadýchol a prekonal chvíľkovú úzkosť. Ha, že chvíľkovú.

Moja úzkosť trvá už niekoľko týždňov. Možno vastne dlhšie. Nemám ani poňatia, ako dlho som už

nevyšiel z bytu. Asi pomerne dlho, keďže z minerálky na stole už vyprchali všetky bublinky a lacné

krabicové víno z najbližšej večierky celkom zvetralo.

Teplo! Stále je tak neuveriteľne teplo, nedá sa ani nadýchnuť. Kedy to konečne skončí?

,,Tak to snáď nemyslíte vážne!” pohoršila sa žena oproti. Pokračoval som v písaní a donútil som

sa napísať aspoň ďalších pár strán. Potom som klikol na ikonku uložiť a postavil som sa, aby som

spravil pár kolečiek po byte. Pozeral som z balkóna na ulicu, po ktorej dnes takmer nikto

neprešiel. Len ráno pred šiestou, a potom pred ôsmou. Do kostola. Inak nič, ani auto.

Ak sa niekedy zabijem, bude to v nedeľu. Je to ten najnudnejší a najjednotvárnejší deň na svete.

XXI.IX.1997

Jedna hodina ráno. Mal by som niečo ísť robiť. Alebo aspoň prestať robiť nič. Prešiel som na

chodbu, obul si topánky a vyšiel von. Musím si aspoň na chvíľu prevetrať hlavu a vonku bude

možno o čosi lepšie ako v tomto zatuchnutom byte. Aj tak skončím v podniku zarohom, ktorý má

otvorené do tretej ráno. Malý zastrčený podnik, ktorý sa v neskoré letné večery mení na miesto

plné ľudí so skvelou atmosférou a to podstatné, je otvorený do tretej ráno.

Zašiel som tam a sadol si za stôl ako obvykle. Pozrel som sa pred seba a spomenul si na

posledný raz, keď som tu bol. Bolo tu príliš hlučno a pri stole na druhej strane miestnosti sedela

Jolana. Jolana s mužom. Zbadala ma hneď, ako som si ju všimol a celý čas zo mňa nespustila oči.

Ja som bol obklopený veľa ľuďmi, čo bol jediný dôvod, ktorý mi zabránil ísť za ňou.

Neostal som dlho, pretože mi stále po mysli chodila Jolana a posledné čo som potreboval bolo

stále dokola o tom premýšľať. Prišiel som si vyvetrať hlavu s vidinou kúsku čerstvého vzduchu.

Pozdravil som teda vrchného, ktorý ma už poznal viac, než dobre a vydal som sa späť domov,

cestou sa zastavím vo večierke.

XXV.IX.1997

Dokončil som piatu poviedku. V pondelok by som mal ísť za vydavateľom. Určite ma pošle kade

ľahšie, ako naposledy. Uvaril som si kávu a vyšiel na balkón dúfajúc, že nájdem inšpiráciu na

ďalších päť poviedok. Neviem, kde ju mám hľadať. Ako sa hľadá inšpirácia, keď neviem, čo od

života chcem? Prečo mám pocit, že ak neskočím a nezlámem si kosti, akoby som ani nebol?

Cestou do kúpeľne som zavadil o knihy na stole. Presne pred dvoma mesiacmi a dvanástimi

dňami ich tu Jolana nechala. Nechala tu svoje dve knihy a blúzku.

Vošiel som do sprchy, ale ešte predtým som zapol huddbu, nech viem, ako ddlho sa sprchujem. A

navyše, je to príjemné.

Po ľadovej sprche sa sa cítil lepšie aspoň dovtedy, dokiaľ sa mi teplo zase nezaryje pod kožu. To

už ale sedím za monitorom a ťukám prstami, akoby mi pri uchu tikal časovač.

Po tom, čo začujem tiché zaklopanie, idem otvoriť. Jolana.

,,Zabudla si si tu blúzku,” je všetko, na čo sa zmôžem po trhanom výdychu a riadnej chvíli

mlčania. Nemám ani poňatia, čo tu robí.

,,Už dlho som sa chcela som sa vrátiť,” povie potichu a ja odstúpim od dverí, aby vošla. Obzerá

sa po byte a na tvári jej vidím výčitky a vidím, ako strašne zle celý byt vyzerá. Posledné týždne

som nerobil okrem písania nič. Vôbec nič.

,,Ty nemôžeš za to, čo sa stalo. To ja som ťa podviedol a nikdy som ti to nevysvetlil,” poviem.

Vojde a obzrie sa na mňa, jej pohľad je tak plný, že netuším, čo sa chystá povedať.

 

,,Nevysvetlil, lebo som odišla,” povie mi a ja presne neviem, kto je teraz vinný. Pozriem na ňu s

pohľadom plným nádeje, prosby, ale aj zmierenia, že som ju navždy stratil. Zmierenie, ktoré sa

snažím dosiahnuť už niekoľko týždňov.

,,Ty si moja premárnená šanca,” zašepkám.

,,Keby si tak vedel, ako sa mi zakaždám podlomia kolená, keď mi venuješ jeden z tých tvojích

pohľadov,” usmeje sa.

,,Si psychopat,” hovorím jej a ona sa usmeje ešte viac, lebo vie, že to je môj druh humoru a ona

ho dôverne pozná. Vie, že som to ja a že ju chápem, že chápem aj túto naprosto nepochopiteľnú

situáciu, z ktorej som vlastne stále trochu mimo. Neverím, že je tu.

,,Vlastne…” začne a trochu zaváha. ,,som ti len chcela povedať, že mám nové číslo. Chceš ho?”

Mlčím a párkrát naprázdno otvorím ústa. Zvažujem, čo povedať, ale nestíham spracovávať všetky

informácie. Je ich príliš veľa, príliš veľa nevypovedaného.

,,Tak ja ti ho napíšem na papier a pripnem na chladničku, dobre?” prejde do kuchyne a za chvíľu

sa vráti. Pozrie na mňa a po chvíli otvorí vchodové dvere a vyjde von. Dvere nechá otvorené.

Ja sa spamätám a konečne sa pohnem.

,,Tú blúzku nechceš?” zakričím za ňou. Otočí sa so zdvihnutým obočím.

,,Tak ja ti teda zavolám,” kričím ešte a ona sa usmieva. Potom vybehne na ulicu a uteká na

autobus vrtiac zadkom tak, ako to vie len ona. Ja vojdem dnu a cestou na záchod zavadím

pohľadom o chladničku.

naspäť ↑

Pridať komentár